Téma:

Sulcorebutia frankiana R290

Sulcorebutia frankiana R473
Vicent

SULCOREBUTIA FRANKIANA Rausch 1970

Typ: R 290, Walter Rausch
Lokalita: Bolívia, dep. Chuquisaca , prov. Oropeza, blízko cesty Sucre - Los Alamos, 2800 m.

Sulcorebutia frankiana R 290:


Sulcorebutia frankiana HS 75:

Iné nálezy: BB 208.01, EK 7064, EK 7069, EK 7070, EM 346, EM 346a, EM 346b, FK 78, FK 84, FK 86, G 28, G 44, G 46, G 47a, G 276, G 277, G 277a, G 286, G 290, He 54, He 56, HJ 251, HS 75, HS 75a, IF 41, JD 333, JK 178, JO 646, KA 196, KA 196a, KB 462, KB 463, KHM 55, KHM 56, KHM 57a, LF 487b, LH 698, LH 798, LH 1108, LH 1119, NL 28, PHA 170, PHA 486, PHA 651, PHA 1582, PHA 1588, R 473, RH 733, RH 736, RH 2421a, RH 2428, RH 2430a, RM 17, RM 210, RM 436, RMR 228, RMR 229, RMR 425, RMR 426, SE 173, VS 346, VS 450, VS 452, VS 457, VS 459, VS 460, VS 464, VS 562, VZ 33, VZ 102, VZ 103, VZ 103a, VZ 105, VZ 106, VZ 309, VZ 310, VZ 311, VZ 312, VZ 316, VZ 352, WF 23, WF 25, WF 26a

Sulcorebutia frankiana VZ 309:

Sulcorebutia frankiana VZ 311:

Popis:
Pôvodne druh popísaný ako solitérny alebo trsovitý. Telo asi 3 až 4 cm vysoké a do 5 až 6 cm široké, pokožka s tmavo zeleným alebo šedozeleným zafarbením. Počet rebier až 14, špirálovito usporiadaných, areoly sú 3 až 4 mm dlhé s bielou vlnou. Okrajové tŕne až do 10 mm dlhé, naspäť ohnuté, hnedé až červenohnedé až takmer čierne, meniace sa v počte od 10 alebo 12 do 16 alebo 18. V pôvodnom popise neboli hlásené stredové tŕne, ale rastliny pri pestování neskôr vyvinú 2 alebo 3. Kvety sú 4 cm dlhé a široké, tmavo alebo svetlo fialovo červené, příležitostne viac purpurové alebo rubínové, so žltými vnútornými lístkami. Plod je nazelenalo hnedý so svetlejšími šupinami.

Sulcorebutia frankiana LH 798:


Sulcorebutia frankiana VS 459 ,,polymorpha´´:

Sulcorebutia frankiana:

Poznámka: Ďaľšia klasika z rodu. S. frankiana objavil v roku 1968 rakúsky botanik a cestovateľ, pán Walter Rausch, znalec rodov Rebutia a Sulcorebutia. Nazvaná bola na počesť jeho rakúskeho priateľa, autora popisov, pán Gerhard Frank. Popis vyšiel v roku 1970 v nemeckom časopise Kakteen und Andere Sukkulenten 21 (6): str. 104-105. V roku 1974 prináša Rausch v časopise Succulenta 53 (1) str. 2-3, popis S. frankiana var. aureispina (R 473, HS 75a), ktorá sa od typu odlišuje kratšími zlatožltými tŕňmi, vyšším počtom rebier a drobnejšími a hustejšími hrbolkami. Táto varieta nebola príliš akceptovaná a je v súčasnosti považovaná za synonymum S. frankiana. Areál výskytu S. frankiana je severo-západne od mesta Sucre, v horách pri ceste zo Sucre do Alamos, južne a severne od Alamos až po Atocani. S. frankiana vytvára aj obrie formy, ktoré majú v priemere až 10 cm oproti obvyklým 3-4cm. Existujú aj prechodné formy medzi S. frankiana a S. callichroma. V roku 2007 prináša skupina českých botanikov (Slaba, Šorma), v časopise Kaktusy 43 (2) str. 54-61, názvy nových variet S. frankiana označované ako gigantea, gracilis, intermedia, lilacina, polymorpha, rectispina, variabilis. Tieto ,,nové variety´´ neboli prijaté nemeckými a holandskými botanikmi, podľa Gertela nie sú minimálne rozdiely v otrnení a odlišnej farbe kvetu dôvodom pre zavádzanie nových mien a dokonca var. variabilis (VS 419) nemá s frankianou nič spoločného a patrí do okruhu S. callichroma var. longispina (starý názov - pulchra var. longispina). Prevládajúca farba kvetu S. frankiana je svetlo fialová, menej už červená, červeno-žltá, oranžová, ale vyskytujú sa aj rastliny so svetlými fialovo-bielymi okvetnými lístkami (VZ 106). Pri pestovaní v kultúre rastlina pomaly a nepravidelne odnožuje.
Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia gemmae.

Sulcorebutia fischeriana HS79 por rebutiagood , en Flickr
Sulcorebutia fischeriana HS79
Vicent

Sulcorebutia fischeriana HS 79




Na doplnění přidávám starou původní rostlinu, ze sběru Heinze Swobody. Jsou i rostliny s květy se žlutým středem.

SULCOREBUTIA FISCHERIANA Augustin 1987

Typ: HS 79, Hans Swoboda
Lokalita: Bolívia, dep. Chuquisaca, prov. Oropeza, Puente Arce - Poroma, km 10, Cerro Khaspi Cancha, 2800 m.

Sulcorebutia fischeriana PHA 490:

Sulcorebutia fischeriana LH 1111:

Iné nálezy: BB 1181.01, G 291 až G 294, CH 739, CH 740, KA 252, LH 1111, PHA 490, RF 150, RH 2434 až RH 2438, RM 166, RM 166a, RM 291, RM 292, VS 462, VS 566, VZ 313, VZ 314, VZ 355 až VZ 357, VZ 360.

Popis: Telo odnožujúce, 15 až 35 mm vysoké a 20 až 30 mm široké. Pokožka svetlo zelená, 9 rebier, biele úzke areoly, 3 až 5 mm dlhé a 0,5 až 1 mm široké. Priľahnuté, priame až zahnuté tenké otrnenie, 12 až 18 okrajových tŕňov, dlhé 3 až 6 mm, bielej farby, u bázy hnedé. Stredový tŕň žiadny alebo nevýrazný. Kvety červené, 30 až 35 mm dlhé, v priemere 25 až 30 mm. Hrdlo magentové, tyčinky žltkasté, čnelka svetlo zelenkastá, blizna biela so šiestimi lalokmi. Plod červenkasto hnedý.

Sulcorebutia fischeriana PHA 490:


Foto: Kiwi

Poznámka: Nazvaná bola podľa nemeckého botanika, pán Willi Fischer. Popis vyšiel v roku 1987 v nemeckom časopise Kakteen und Andere Sukkulenten 38 (9): str. 210-216. Vzhľadom malé, často odnožujúce rastliny so svetlo zeleným telom, bielym otrnením a červeným kvetom. Dlho boli známe len rastliny z typového zberu HS 79, nachádzajúce sa na izolovanom stanovisku, niekoľko km južne od osady Copavillque. Novšie nálezy pochádzajú z okolia cesty Sucre-Poroma, južne od Poroma. Tieto rastliny sú označované aj ako fischeriana aff. (affinis=súvisiaci, príbuzný) a habitusom sú až podozrivo blízke so Sulcorebutia vasqueziana ssp. losenickyana, čo potvrdzuje názor niektorých botanikov, že fischeriana je spojovací článok so S. vasqueziana ssp. losenickyana.
Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia frankiana.

S. elizabethae VZ 237

Jedno z Vriesových čísel ze směsné populace která obsahuje jak žlutokvěté tak fialovokvěté rostliny. Rostliny mají těla zcela shodná a číslo je uváděno jako mix populace naunacaensis-elizabethae.

Sulcorebutia elisabethae PHA 502

Vicent

Tuhle sulku ve sbírce zatím moc rozšířenou nemám,ale pracuje se na tom

takže má LH1127

Pokračujeme v predstavovaní druhov rodu Sulcorebutia, tentokrát pod písmenom E.
Abecedne nasleduje electracantha, čo je synonymum pre S. tiraquensis var. tiraquensis, v našich zbierkach je electracantha šírená aj pod názvom S. tiraquensis var. electracantha. Sú to rastliny so slamovo žltým, odstávajúcim otrnením a charakteristickým tehlovo oranžovým kvetom.

SULCOREBUTIA ELIZABETHAE de Vries 2004

Typ: VZ 204, Johan de Vries
Lokalita: Bolívia, dep. Chuquisaca, prov. Zudañez, 21 km severozápadne od Mojocoya, Cerro Colata, 2800 m

Sulcorebutia elizabethae VZ 204:

Sulcorebutia elizabethae LH 1127:


Iné nálezy: AG 16, AG 18, BB 395.01, BLMT 286.03, G 259, G 260, HJ 859, HJ 860, KHM 228a, LH 1127, LH 1128, LH 1480, MS 427, NL 106, PHA 502, RH 1952a, RH 1953a, RH 1954a, RH 1958a, RM 75, RM 76, RM 335, RM 336, RM 337, VS 434, VZ 204a, VZ 233, VZ 235, VZ 244, VZ 245.

Sulcorebutia elizabethae PHA 502:

Sulcorebutia elizabethae PHA 502:

Foto: Milan Štrauch (KK Spišská Nová Ves)

Popis: Telo v priemere 20 až 40 mm široké, vysoké 25 mm, odnožujúce. Farba pokožky svetlo zelená, 13 rebier rozdelených do hrbolkov s mierne vnorenými úzkymi areolami, širokými 0,5 mm a dlhými až 4 mm, s krátkymi bielymi vlasmi. Okrajové tenké hrebeňovité tŕne, v počte 21 až 23, dlhé 2 až 3 mm, sklovito bielej farby s hnedou pätou. Stredový tŕň chýba. Kvety až 30 mm dlhé a široké, farby svetlo žltej. Púčiky špicaté, žltkasto zelenej farby. Prašníky a čnelka žltkastá, dlhá 20 mm, blizna belavo žltá, tvorená siedmymi lalokmi. Plody guľaté, svetlo hnedé, semená matne čierne.

Sulcorebutia elizabethae LH 1127:


Foto: Kiwi

Poznámka: Ďalšia z novších sulcorebutií bola popísaná v roku 2004, popis vyšiel v holandskom časopise Succulenta 83(1): str.30-38. Nazvaná bola podľa krstného mena manželky Johana de Vriesa, holandského špecialistu na rod Sulcorebutia, pani Elizabeth van Zomeren, ktorá sa zúčasnila mnohých výpravných ciest do Bolívie. Sulcorebutia elizabethae je charakteristická svetlo zelenou farbou pokožky, dominujúca farba kvetu je svetlo žltá, v populácii sa však vzácne vyskytujú aj rastliny s fialovou farbou kvetu (zbery VZ 204a, VZ 244). Neďaleko areálu výskytu S. elizabethae rastie príbuzná S. naunacaensis, u ktorej je naopak dominujúca farba kvetu fialová a vzácne sa vyskytujú rastliny so žltým kvetom (G 258, RM 80). Boli nájdené aj prechodové populácie medzi oboma druhmi, z okolia Mojocoya pochádza aj ďalší príbuzný druh, S. gemmae. V našich končinách bola elizabethae šírená aj pod názvom S. mojocoyensis var. elizabethae.
Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia fischeriana.

Na nalezištích lezou kozy a kopou do všeho a okusujou co můžou, tak že je normální odnožování po poškození vrcholu. Jiná je naroubování ... to beru

Zaujímavé - pekná rastlina, ale viac sa mi páči, keď rastie solitérne. Ale určite je to cesta k namnoženiu rastliny.

Konečne po pol roku doma z chalupy, budem mať čas viac prispievať. Pred troma rokmi som pre veľký záujem o dorany poškodil vrcholový stred na zobrazenej rastline. Dnes vyzerá takto.
Ešte jedna zo zberu PHA.

Také přispěji,jen jsem bohužel nenašel lepší foto..
S.dorana RF148

dorana LH1347

Vicent

SULCOREBUTIA DORANA Gertel 2003

Typ: HJ 807, Hans Jörg Jucker
Lokalita: Bolívia, dep. Chuquisaca, prov. Oropeza, 2 km severozápadne od Challcha, Cerro Cruz Punta 2930 m.

Sulcorebutia dorana HJ 807:



Iné nálezy: JN 108, LH 1347, PHA 656, RM 286, RM 287, VS 564, VZ 364, VZ 365, VZ 366

Sulcorebutia dorana LH 1347:

Popis: Tvar tela plocho guľovitý s plocho vtlačeným temenom. Stonok v priemere 30 až 40 mm, vysoký 20 mm. Pokožka modrozelená až tmavozelená. Rebrá hrboľaté, špirálovito usporiadané, v počte 13 až 15. Úzke areoly so šedastou plsťou, okrajové hrebeňovité tŕne, smerujúce do strán, v počte 4-6, prihnuté k telu, dlhé 3-5 mm, farba tŕňov bledá, špinavo biela až slamovo žltá, špička tŕňov je tmavšia. Stredový tŕň prihnutý k telu, 5-6 mm dlhý, hrot stredového tŕňa smerujúci k temenu. Kvety dlhé 3 cm a v piemere 3,5 cm. Vonkajšie okvetné plátky sú svetlo zelené, vnútorné majú fialovo ružovú farbu v svetlejších alebo tmavších odtieňoch. Farba kvetu typovej formy je červeno fialová. Repovitý koreň, dlhý až 10 cm.

Sulcorebutia dorana PHA 656:

Poznámka: Jedna z mladších sulcorebutií pochádza z ťažko prístupného vysokohorského terénu z ešte nie úplne preskúmanej provincie Oropeza. Rastlinu popísal v roku 2003 nemecký botanik Willi Gertel, na základe nálezu Hansa Jörga Juckera HJ 807. Popis vyšiel v nemeckom časopise Kakteen und andere Sukkulenten, r. 2003, 54 (2): str. 29-34. Nazvaná bolo podľa Juckerovej družky, pani Dora Frey. Vzhľadom možno podobná so Sulcorebutia breviflora var. breviflora, od ktorej sa líši hlavne tvarom semien a púčikov, ktoré sú zašpicatelé. Väčšie rastliny bohato odnožujú. Skupina českých botanikov (Halda - Heřtus - Horáček) radí S. dorana do okruhu S. purpurea (S. purpurea ssp. dorana). Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia elizabethae.

S.cylindrica LH1441

cylindrica HS065

cylindrica crucensis

cylindrica crucensis

cylindrica crucensis

cylindrica crucensis

Vicent

SULCOREBUTIA CYLINDRICA Donald 1974

Typ: L 335, Alfred Lau
Lokalita: Bolívia, dept. Cochabamba, prov. Mizque, medzi Vila Vila (Villa Viscarra) - Cruce (Chaguarani), v okolí železničnej stanice Pajcha (Puccha, Paschja), 2 600 m.

Sulcorebutia cylindrica JO 659:


Iné nálezy: EH 7138, EK 7035, FK 44, G 36, G 36a, HS 65, JO 659, KA 179, LH 713, LH 1000, PHA 440, PHA 554, RV 604, VS 358, VS 359, VZ 153, VZ 292, WF 07

Sulcorebutia cylindrica HS 65:

Popis: Tvar tela stĺpovitý, asi do 12 cm vysoký a 4 alebo 5 cm široký, odnožujíce nepravidelne z dolnej a strednej časti stonku, pokožka tmavo zelená. Rebier asi 16, blízko postavených, špirálovitých, ale vôbec nie ľahko rozpoznateľných pod hustým otrnením. Areoly sú oválne, asi 5 mm dlhé, 2 až 3 mm široké, s bielou alebo nažltlo hnedou vlnou. Okrajových tŕňov 10 až 12, biele alebo bledo nažltlo hnedé, 5 až 10 mm dlhé. Stredové tŕne 4, biele alebo žlté s načervenalo hnedou alebo načernalo hnedou špičkou, do asi 15 mm dlhé. Kvety sú čisto žlté, 3,5 až 4 cm dlhé a široké. Plod je oranžovo hnedý, alebo svetlo naružovelo červený, s ružovými šupinami.

Poznámka: Úplný názov znie Sulcorebutia cylindrica var. cylindrica. Popísal ju v roku 1974 anglický pestovateľ a znalec kaktusov John Donald na základe nálezu L 335 Alfreda Laua. Popis vyšiel v anglickom časopise Ashingtonia 1 (5): str. 55-57. Nazvaná boľa podľa valcovitého tvaru stonku, v prírode rastie na vápencových, zásaditých pôdach, známe sú ohraničené náleziská medzi Tin-Tin, Vila Vila, Cauta a Rio Caine. Väčšina rastlín má guľovité, mierne valcovité telo, v kultúre sa rastliny ťahajú viac do výšky a rastú stĺpkovito. Pre S. cylindrica je charakteristický dlhý repovitý koreň a úzky krčok tela, silný len 1 až 2 cm. Všetky S. cylindrica kvitnú jednotne žltým kvetom, čo je rozdiel oproti variete crucensis.


SULCOREBUTIA CYLINDRICA var. CRUCENSIS Donald ex Gertel 2004

Typ: L 337, Alfred Lau
Lokalita: Bolivia, dep. Cochabamba, prov. Mizque, východne od Pajcha, v okolí železničnej stanice Chaguarani (Cruce), 2 600 m.

Sulcorebutia cylindrica var. crucensis HS 44:

Sulcorebutia cylindrica var. crucensis HS 44a:


Iné nálezy: EH 7129, EH 7130, EK 7036, G 37, G 37a, G 91, G 92, G 188, G 189, G 319, HS 44, HS 44a, HS 45, HS 46, L 337, LH 1001, PHA 441, PHA 552, PHA 1594, VZ 151, VZ 152, WK 671, WK 679

Popis: Rovnaký ako u S. cylindrica var. cylindrica, odlišuje sa farbou kvetu, kratším a silnejším koreňovým systémom.

Sulcorebutia cylindrica var. crucensis:

Foto: Milan Štrauch (KK Spišská Nová Ves)

Poznámka: Nazvaná podľa miesta výskytu, osady Cruce, možno sa stretnúť aj s názvom Chaguarani. V roku 2004 ju zaradil nemecký botanik Willi Gertel ako samostatnú varietu ku S. cylindrica, popis vyšiel v nemeckom časopise Kakteen und andere Sukkulenten, 55 (7): 199-202. Varieta crucensis je oproti typovej S. cylindrica vo farbe kvetu premenlivá, od bielej, ružovej, magentovej až po fialovú, čo robí tieto rastliny veľmi atraktívnymi. S. cylindrica var. crucensis možno v zbierkach nájsť aj pod názvom S. confusa alebo S. vizcarrae. Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia dorana.

Sulcorebutia crispata var muellerii G248a

Po cardenasiana abecedne nasleduje carichimayuensis čo je poddruh (subspecies) S. tarijensis, napíšeme si o nej neskôr. Ďalej chatajillensis je poddruh S. vasqueziana. Páni Bates, Halda, Heřtus a Horáček v roku 2003 popísali Sulcorebutia christiei, ktorá nie je nič iné len S. vasquezianna ssp. losenickyana, clavata je synonymum S. steinbachii, tiež clizenis je forma S. steinbachii, rovnako aj cochabambina. Sulcorebutia confusa je synonymum pre S. cylindrica var. crucensis.

SULCOREBUTIA CRISPATA Rausch 1970

Typ: R 288, Walter Rausch
Lokalita: Bolívia, dept. Chiquisaca, prov. Tomina, medzi Tominou a Padillou, 2400 m , tiež na severe až k Nuevo Mundo, prov. Zudañez a na juhu až k Azurduy.

Sulcorebutia crispata R 288:

Sulcorebutia crispata R 595:

Sulcorebutia crispata L 390:

Sulcorebutia crispata HS 258:

Iné nálezy: AG 29 až 32, AG 41, AG 52, AG 53, AG 56, AG 58, AG 59, AG 73a, AG 133, AG 156, EH 11145, EK 7083, EM 353, FK 103, G 52, G 249, G 250, G 251, G 275, G 338, G 339, HJ 237, HR 27, HS 251, HS 253, HS 255, HS 256, HS 258, HS 260, IF 88, JD 220, JD 230, JK 517, JO 640, KK 1154, KK 1266, KK 1267, KK 1810, L 390, L 391, L 394, LH 693, LH 1219, LH 1485, MS 426, MS 430, MS 503, NL 111, NL 112, PHA 707, PHA 891, PHA 915, PHA 1231, PHA 1276, PHA 1277, PHA 1433, PHA 1436, PHA 1437, PHA 1438, PHA 1562, R 595, RF 181, RH 1575, RH 1577, RH 1615, RH RH 1617, RH 1618, RH 1621 až 1623, RH 1627, RH 1628, RH 1630, RM 70, RV 587, SE 184, SE 186, VS 603, VS 605, VS 980, VS 982, VZ 54, VZ 54a, VZ 124, VZ 263, VZ 276, VZ 437, VZ 438, VZ 650, VZ 652, VZ 653, VZ 654, VZ 656, VZ 662, VZ 663, VZ 665a, VZ 723, VZ 729, VZ 737, WF 30 a ďalšie.

Sulcorebutia crispata HR 27:

Sulcorebutia crispata LH 693:

Sulcorebutia crispata PHA 707:

Popis:
Druh pôvodne popísaný ako solitérny i trsovitý, pri pestovaní stále bohato odnožuje okolo bázy. Stonky plocho guľovité, až 2,5 cm vysoké a 3,5 cm široké, pri pestovaní smerujúce viac ku guľovitému tvaru, asi 5 cm vysoké a široké. Farba tela je šedozelená s hrbolkami s načervenalým nádychom. Asi 13 špirálovitých rebier. Areoly sú asi 4 mm dlhé alebo viac, s bielou alebo nahnedlo bielou vlnou. Tŕne sú u tohto druhu mimoriadne premenlivé vo farbe a aj dĺžke. Počet okrajových tŕňov asi od 20 do 30, meniace sa vo farbe od sklovito bielej až po červenohnedú, zakrivené i zakrútené k telu, niekde priamejšie, asi od 4 mm dlhé, u bázy trochu silnejšie. Kvety sú bledo až tmavo fialové, asi 3 cm dlhé a široké. Plod je nahnedlo zelený s hnedými šupinami.

Sulcorebutia crispata KK 1266:

Sulcorebutia crispata RF 181:

Poznámka:
Ďalšia zo starších v prírode a v zbierkach veľmi dobre rozšírených Sulcorebutií. Popísal ju v roku 1970 rakúsky botanik Walter Rausch, popis vyšiel v nemeckom časopise Kakteen und andere Sukkulenten (KuaS), r. 1970, 21 (6): 102-105. Nazvaná boľa podľa vzhľadu otrnenia, latinsky crispatus znamená kudrnatý, kučeravý. V prírode rastie na viacerých lokalitách, známe oblasti sú Nuevo Mundo (HS 251), medzi Nuevo Mundo a Villa Serrano (HS 253, HS 255), medzi Villa Serano a Padilla ( HS 256, HS 258, R 595 ), úsek cesty Tomina – Padilla (HR 27, HS 26O, L 394, typový zber R 288, RV 587), oblasť Sopachuy (L 390, L 391) a ďalšie. Všetky známe náleziská ležia vo výškach od 2200 do 2700 m. V kultúre je crispata premenlivá vo farbe a dĺžke otrnenia, kvety sú svetlo až tmavo fialové, ale vzácne sa vyskytujú aj rastliny s bielo ružovým kvetom. V roku 2012 bola popísaná S. crispata var. muelleri.

SULCOREBUTIA CRISPATA var. MUELLERI Gertel 2012

Typ: G 248, Willi Gertel
Lokalita: Bolívia, dept. Santa Cruz, prov. Vallegrande, okolie Pucara, 2650 m
Iné nálezy: AG 27, AG 50, BM 6, G 248, G 248a, KHM 0003, LH 1530, LH 1531, PHA 1281, PHA 1432, RH 2379, RH 2380, VS 974, VZ 442, VZ 443.

Sulcorebutia crispata v. muelleri G 248a:

Sulcorebutia crispata v. muelleri LH 1530 ???:

Popis:
Telo odnožujúce, 2 až 4 cm široké, pokožka lesklá, tmavozelená až fialová, 13 rebier, areoly úzke, bielej farby, 17 a viac okrajových tŕňov, dlhých 2 až 4 mm, stredový tŕň chýba. Farba tŕňov špinavo biela až žltohnedá. Kvety tmavo fialové, čnelka a blizna biela...

Poznámka:
Sulcorebutia crispata var. muelleri popísal nemecký cestovateľ, botanik Willi Gertel, veľký znalec a obdivovateľ rodu Sulcorebutia. Popis vyšiel v roku 2012 v holandskom časopise Succulenta, 91 (5): 206-214. Objavil ju v roku 2000 nemecký botanik Karl Heinz Müller a jeho manželka, severovýchodne od obce Pucara, medzi Vallegrande a Nuevo Mundo, vo výške 2700 m. Rastie na malom, izolovanom stanovisku. Prvotný nález bol označený ako KHM 0003. Od S. crispata sa varieta muelleri odlišuje tmavšími kvetmi a otrnením. Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia cylindrica.

SULCOREBUTIA CARDENASIANA Vasquez 1975

Typ: RV 544, Roberto Vasquez
Lokalita: Bolívia, dept. Cochabamba, prov. Campero, okolie Pasorapa, 2350 až 2550 m.

Sulcorebutia cardenasiana R 609:


Iné nálezy: G 173, G 174, HE 90, HE 91, HJ 871, HJ 872, HS 41, HS 41a, KA 366, LF 430a, LH 12, LH 896, LH 981, MM 316, NL 118, PHA 278, R 609, RH 784, RH 788, VS 525, VZ 280, VZ 282

Sulcorebutia cardenasiana PHA 278:

Foto: Kiwi

Popis:
Telo solitérne, guľovité, 8 cm široké, 5 cm vysoké, pokožka tmavo zelená, 14 špirálovitých rebier. Areoly sú 6 až 8 mm dlhé a 2 až 3 mm široké, sožltkasto bielou vlnou. Okrajové tŕne sú hrebeňovité, 5 až 10 mm dlhé, tmavohnedé alebo žltkasté, žlté u bázy, príležitostne s jedným stredovým tŕňom, častejšie prítomným na väčších rastlinách. Kvety sú žlté, 2,5 cm dlhé a široké. Plod je nazelenalý, guľovitý. Semená sú tmavohnedé.

Sulcorebutia cardenasiana HS 41a:

Foto: Kiwi

Poznámka:
Sulcorebutia cardenasiana popísal v roku 1975 bolívijský botanik Roberto Vasquez, popis vyšiel v nemeckom časopise Kakteen und andere Sukkulenten 26 (3):49. Nazvaná bola na počesť botanika, prof.Martin Cárdenas, autora viacerých popisov druhov rodu Sulcorebutia a Rebutia. Cardenasiana je charakteristická zlatožltými kvetmi s hnedastou až červenohnedou špičkou. V našich zbierkach je zo starších žlto kvitnúcich sulcorebutiíí najmenej rozšírená, väčšinou sa vyskytuje len Rauschov zber R 609 (WR 609), ktorý by mal byť identický s Vasquezovým typovým zberom RV 544 (V 544). Ich nálezisko leží niekoľko kilometrov severne od Pasorapa, tieto rastliny majú olivovo zelené telo, vyostnenie je výraznejšie a tmavšie (žlté až hnedé) ako u trochu odlišných foriem zo zberov HS 41, HS 41a a novších, vyskytujúcich sa asi 5 km západne od Pasorapa. Tieto rastliny majú viac priliehavé a svetlejšie tŕne.

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia crispata.

SULCOREBUTIA CARACARENSIS (Cárd.) Donald 1971

Rebutia caracarensis Cárdenas 1970

Typ: MC 6309, prof. Martin Cárdenas
Lokalita: Bolívia, dep. Chuquisaca, prov. Zudaňez, v pohorí Cara-Cara, blízko Presto, 2 400 m.

Sulcorebutia caracarensis VZ 570:


Iné nálezy: AW 133, G 360, KHM 236, KHM 237, VZ 568, VZ 569, VZ 570, VZ 639, VZ 640, VZ 643

Popis: Telo solitérne alebo trsovité, stonok guľovitý, na temene znížený, šedasto zelenej farby, 1 až 1,5 cm vysoký a 1,5 až 2,5 cm široký, s 10 až 11 špirálovitými rebrami. Areoly 4 až 5 mm dlhé, čiarkovité, asi 4 mm vzdialené, s tmavo šedou vlnou alebo takmer holé. Okrajové tŕne sú štetinovité, hrebeňovito usporiadané, pritlačené a trochu prepletené, v počte 15, 4 až 6 mm dlhé, špinavo biele až žltkasté. Stredový tŕň chýba. Kvety nálevkovité, fialovej, červenej, žltej alebo oranžovej farby, 2,5 cm dlhé a široké, hrdlo magentové, čnelka biela, blizna biela alebo svetlo zelená, nitky fialové, prašníky biele až žltkasté.

Poznámka: Rozporuplná a vzácna rastlina. Sulcorebutia caracarensis popísal prof. Cárdenas v roku 1970 ako Rebutia caracarensis. Popis vyšiel v americkom časopise Cactus & Succulent Journal, r. 1970, 42 (1): 37-38. V roku 1971 ju John Donald prekombinoval do rodu Sulcorebutia. Nazvaná bola podľa miesta nálezu, pohoria Cara-Cara, v provincii Zudaňez (department Chuquisaca). V Bolívii je však takýchto pohorí niekoľko a rastlina nebola dlhé desaťročia na prírodnom stanovisku nájdená. V európskych zbierkach sa Cárdenasov klon zachoval vďaka prof. Diersovi. V našich zbierkach sa Sulcorebutia caracarensis takmer nevyskytuje, rastliny šírené obchodníkmi pod označením MS 397, PHA 255, PHA 499 a LH 1122 sú všetko iné len nie skutočné caracarensis, jedná sa o prechodné populácie medzi S. tarabucoensis a S. pasopayana. V rokoch 2010 a 2011 Holanďan Johan de Vries nachádza v chránenom prírodnom území El Palmar, v nadmorskej výške 2550 a 2670 m, nové populácie Sulcorebutia caracarensis. Články o znovu objavenej rastline vyšli v holandskom časopise Succulenta r. 2010, 89 (2):56-67, v nemeckom Echinopseen r. 2011, 8 (1):1-17 a britskom Cactus World r. 2012, 30 (1):9-22. Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia cardenasiana.

Prvé dve cantargalloensis LH 1419 zakvitli. Náhodou som doma tak posielam

SULCOREBUTIA CANTARGALLOENSIS Gertel, Jucker, de Vries 2006

Typ: HJ 964, Hansjörg Jucker
Lokalita: Bolívia, dep. Chuquisaca, prov. Zudañez, Cantar Gallo, 3600 m

Sulcorebutia cantargalloensis LH 1419, roubovaná rastlina:

Iné nálezy: AG 009, AG 010, G 269, G 326, G 327, HJ 407, HJ 964, HJ 1324, LH 1419, LH 1483, MM 342, PHA 910, PHA 1467, NL 95, VZ 254, VZ 617

Sulcorebutia cantargalloensis LH 1419, roubovaná rastlina:

foto: Kiwi

Popis: Telo jednotlivé, plocho guľovité, vysoké 15 mm a široké 30 mm. Pokožka lesklá, tmavo zelená až fialovo zelená, rebier 8 až 9, okrajové tŕne v počte 14 až 17, dlhé 3 až 6 mm, stredový tŕň chýba. Tŕne tenké, hladké, mierne odstávajúce od tela, farba tŕňov tmavohnedá alebo čierna, smerom dole svetlejšia, úzke areoly 6 mm dlhé a asi 1 mm široké, pokryté bielou až žltkastou plsťou. Kvety nálevkovité, 25 - 30 mm dlhé a 30 - 35 mm široké, farba kvetov svetlo fialová, červeno fialová alebo žltá s miernym podielom oranžovo-hnedej až čevenej farby na konci niektorých žltých okvetných lístkov. Nitky belavo žlté, žlté až ružové, prašníky svetlo biele, čnelka svetlo biela až zelenkasto biela s 5-7 bliznovými lalokmi bielej farby. Puky červenej až červeno hnedej farby. Semená nepravidelne vyjcovité.

Sulcorebutia cantargalloensis LH 1419/5:


Poznámka: Jedna z nedávno popísaných Sulcorebutií pochádza z pohoria Cordillera Mandinga, lokalita Cantar Gallo, od ktorého je odvodený aj názov. V roku 1993 ju objavil švajčiarsky botanik a cestovateľ Hansjörg Jucker. Popis vyšiel v roku 2006 v nemeckom časopise Kakteen und andere Sukkulenten (KuaS)57(2):(str. 43-50). Rastlina upúta tmavo zeleným lesklým telom a tmavo hnedými, čiernymi tŕňmi, vyskytujú sa však zriedkavo aj rastliny so svetlými tŕňmi. S. cantargalloensis je premenlivá vo farbe kvetu čo robí tento druh atraktívny. Väčšinou rastie solitérne.

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia caracarensis

Též mám ve sbírce KR217a

a jeden trsík..

Pre potechu oka a bohatosť kvitnutia pár mojich.

canigueralii JO 648



f. applanata Kr217a

Tuhle jsem koupil kdysi v Chrudimě na burze od jednoho němce .
S.canigueralii

SULCOREBUTIA CANIGUERALII (Cárd.) Buining & Donald 1965

Rebutia canigueralii Cárdenas 1964

Typ: MC 5554, Martin Cárdenas
Lokalita: Bolívia, dep. Chuquisaca, prov. Oropeza, Sucre, Cerro Churuquella, 2 800 m.

Sulcorebutia canigueralii WK 217:

Sulcorebutia canigueralii R 281:

Sulcorebutia canigueralii JO 423:

Sulcorebutia canigueralii SE 117:

Sulcorebutia canigueralii VS 333:

Iné nálezy: AG 025, EH 6256, EK 7051, EK 7052, EK 7102, EK 7103, EM 358, FK 63, FK 65, FK 116, G 20, G 23, G 60, G 205, G 207, G 279 až G 283, G 323, G 324, HS 71, JK 53, JK 78, JK 164, JK 182, JO 423, JO 648, KA 66, KP 20, KP 27, LH 700, LH 701, LH 974, LH 1057, LH 1062, LH 1105, NL 24, NL 40, NL 165, PHA 171, PHA 182, PHA 411, PHA 483, PHA 484, PHA 1220, PHA 1469, PHA 1578, R 281, R 599, RH 387, RH 729, RMR 613, RMR 614, RV 596, SE 111, SE 117, SE 170, VS 333, VS 348, VS 352, VS 456, VZ 19, VZ 21, VZ 22, VZ 35, VZ 66, VZ 99, VZ 100, VZ 107 až VZ 111, VZ 154, VZ 155, VZ 156, VZ 159, VZ 304, VZ 305, VZ 306, VZ 344, VZ 346, VZ 347, VZ 586, WF 13, WF 14, WF 38, WK 217, WK 217a

Sulcorebutia canigueralii HS 96 (fa. applanata):

Sulcorebutia canigueralii SE 111 (fa. applanata):

Sulcorebutia canigueralii WF 14 (fa. applanata):

Sulcorebutia canigueralii WK 217a (fa. applanata):


Sulcorebutia canigueralii KP 27 (fa. applanata):


Sulcorebutia canigueralii LH 1057 (fa. applanata):


Popis: Rastlina bohato odnožujúca, jednotlivé hlavy guľovité, 10 mm vysoké a 20 mm široké, na temeni pretiahnuté, pokožka šedastá. Rebier okolo 13, špirálovito usporiadaných, úplne rozčlenených na hrboly o priemere 3-4 mm. Areoly 3 mm od seba vzdialené, úzké, eliptické, 3 mm dlhé, s bielou plsťou, pololesklé v strede hrbolu. Tŕne paprskovito usporiadané, v počte 11-14, podobné štetinám, 1,5-2 mm dlhé, belavé, na bázi hnedé. Niektoré areoly majú 1-2 stredné tŕne postavené kolmo na areolu, pri pohľade zhora je na telíčku plno krátkých tŕňov. Kvety vyrastajú zo spodnej časti tela, lievikovité, mierne ohnuté, v priemere 30-40 mm. Semeník guľovitý, o priemere 5 mm, pokrytý nazelenalými šupinami, širokými 2 mm. Trubka načervenalo žltá, rozšiřujúca sa hore, pokrytá zelenými šupinami, 3 mm širokými. Vonkajšie okvetné lístky lopatkovité, 12 x 4 mm, hnedasto žlté. Vnútorné okvetné lístky kopinaté, 20 x 5 mm, v dolnej časti žlté, v hornej oranžovo-červené. Tyčinky vyrastajú od dna trubky po bázu koruny, nitka zlato-žltá, prašníky žlté. Čnelka 25 mm dlhá, zelenkastá, osemlaločná blizna svetlo žltá, laloky paprskovito usporiadané v dvoch radách, 1,5 mm dlhé.

Sulcorebutia canigueralii KP 20:


Sulcorebutia canigueralii R 599 (perplexiflora):


Poznámka: Ďalšia klasika z rodu, možno najrozšírenejšia Sulcorebutia v našich zbierkach. S. canigueralii popísal v roku 1964 prof. Cárdenas ako Rebutia canigueralii. Nazvaná bola na počesť nálezcu, pátera - Juan Canigueral. Popis vyšiel v americkom časopise The Cactus and Succulent Journal, 36 (1): str. 26-27. V roku 1965 ju páni Buining a Donald prekombinovali do rodu Sulcorebutia. S. canigueralii ochotne odnožuje, je charakteristická krátkymi priliehavými tŕňmi, typové rastliny majú červeno-žltý kvet, s väčším alebo menším podielom žltej. Farba pokožky varíruje od šedo-zelenej až po hnedo-fialovú. Formu applanata, v našich končinách vedenú ako S. canigueralii var. applanata, popísali v roku 1985 Krahn a Donald ako S. verticillacantha var. applanata, neskôr bola správne zaradená pod canigueralii. Forma applanata má kvety fialové, lokalita rozšírenia je na severo-západnom okraji mesta Sucre pri cementárke (Zemmentfabrik). V populácii canigueralii sa vyskytujú aj rastliny s ružovo-fialovým kvetom, ktoré majú biele svetlé hrdlo (jícen) a možno nájsť aj kvety tmavo červené. Pre Rauschov zber R 599 (WR 599) sa používa synonymum perplexiflora a pre zber MC 6142 názov zavalatae, ktorý sa nesprávne spomína aj pri zbere R 590 (WR 590), čo je ale S. tarabucoensis. Typová lokalita S. canigueralii na vrchu Cerro Churuquella je na pokraji zániku, ohrozená blízkosťou mesta a hustnúcimi eukalyptusovými porastmi.

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia cantargalloensis.

Děkuji ti,jen ti ukáži,kde jsem nakupoval..p.Dohnalík: candiae WR 707 Tiquirpaya - žl.kv., tm.trny

lindsei napsal: Jano,mám dotaz ohledně sběru WR707 loni vyseto a celkem to klíčilo,takže bych rád věděl,jestli to není překlep čísla a ještě dotaz na kamiensis,jelikož ji vedu jako varietu candiae.Já jen abys ji třeba omylem nepřeskočil

WR 707 je preklep, taká Sulcorebutia nie je. Zrejme má byť R 607 (WR 607) čo je Sulcorebutia kamiensis alebo podľa nemecko-holandského členenia Sulcorebutia arenacea var. kamiensis. Pri zbere R 607 sa môžme stretnúť aj s Vasquezovým názvom muschii, je to však len synonymum S. kamiensis (S. arenacea var. kamiensis). O kamiensis si napíšeme zrejme pri písmene K alebo ju pridám neskôr spolu s menesesii ako variety ku arenacea. Potom by tam mala patriť ako varieta aj candiae. Celý obsah seriálu zoradím na konci podľa ,,správnej" systematiky, zatiaľ to treba brať trochu aj ako abecedné delenie.