Téma:

Sulcorebutia inflexiseta VZ638

Sulcorebutia inflexiseta VZ638


----

LH1122


Vicent

Pri písmene H sa môžme ešte stretnúť s názvom horacekii (LH 1250) čo je podľa Horáčka a spol. subspecies S. purpurea a podľa Gertela a spol. len forma S. santiaginiensis, horrida je varieta S. steinbachii, o nej si napíšeme neskôr. Pri písmene I poznáme dva druhy S. inflexiseta a S. insperata.

SULCOREBUTIA INFLEXISETA (Cárd.) Donald 1971

Rebutia inflexiseta Cárdenas 1970

Typ: MC 6308, Martín Cárdenas
Lokalita: Bolívia, dep. Chuquisaca, prov. Zudañez, v okolí Presto, 2400 m.

Sulcorebutia inflexiseta MC 6308:

Foto: Johan de Vries

Iné nálezy: VZ 638
Popis: Rastlina popísaná ako solitérna alebo odnožujúca, s guľovitými hlavami, na vrchole stlačenými, 1 až 2,5 cm vysokými a až 3,5 cm širokými, s asi 12 až 18 spirálovitými rebrami. Areoly sú 2 až 4 mm dlhé, s riedkou šedou, belavou alebo nažltle hnedou vlnou. Počet tŕňov 12 až 18, hrebeňovité, tenké, ihlovité, ohybné, paprskovité, vyčnievajúce od rastliny k rastline, dlhé od 3 do 19 mm. Kvety sú nálevkovito utvárané, 3 cm dlhé, 2 až 3 cm široké, fialovo červené s belavým jícnem, niekedy s nečetnými okvetnými lístkami, asi 7 bliznových lalokov, svetlo zelenej farby. Tento druh bol pri popise odlíšený od S. caracarensis z rovnakej lokality svojimi dlhšími tŕňmi, viac pritlačenými, a menšími kvetmi s menej početnými okvetnými lístkami.

Sulcorebutia inflexiseta VZ 638/1:

Foto: Johan de Vries

Poznámka: Nazvaná podľa charakteristického tvaru tŕňov, inflexiseta v preklade znamená ,,so štetinami ohnutými dovnútra". Rastlinu objavil v roku 1969 bolívijský botanik E. Meneses. V roku 1970 ju prof. Cárdenas popísal ako Rebutia inflexiseta (The Cactus and Succulent Journal (US)42(1)36-37), spolu s ňou boli v tomto čísle časopisu popísané aj Rebutia caracarensis (MC 6309) a Rebutia pulchera (MC 6310). V roku 1971 všetky tri rastliny Donald prekombinoval do rodu Sulcorebutia, pulchera už pod názvom pulchra (The Cactus and Succulent Journal (US)43(1)38-39). Tieto tri druhy od začiatku sprevádzajú nejasnosti ohľadom identifikácie a bližšieho určenia náleziska. Až v roku 2010 holandský botanik Johan de Vries v prírodnom parku El Palmar nachádza opäť rastliny (inflexiseta=VZ 638, caracarensis=VZ 568 a iné, pulchra=VZ 642), ktoré zodpovedajú Cárdenasovým popisom. Podrobnosti o týchto nálezoch vyšli v holandskom časopise Succulenta 89(2)56-67, r. 2010, nemeckom Echinopseen 8(1)1-17, r. 2011 a britskom Cactus World 30(1)9-22, r. 2012. Sulcorebutia inflexiseta sa v našich zbierkach zrejme nevyskytuje ani u najväčších špecialistov na tento rod, rastliny ponúkané pod zberovým číslom LH 1122 nie sú S. inflexiseta a majú bližšie skôr ku S. pasopayana. Na záver chcem poďakovať pánovi Johanovi de Vriesovi za poskytnutie fotografií do tohto príspevku.

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia insperata

Tie menovky to je moja neporiadnosť. Vysieval som iba SE199. Malé rozdiely vo vzhlade sú spôsobené rôznym vekom fotografii. Pokial nezakvitnú neviem ktorá je ktorá. Okrem jednej čo silnejšie odnožuje.
Otázkou je to, že napriek overenému dodávateľovy sa podarila hybridizácia s dominanciou materskej rastliny čo sa týka habitusu. Pokial nemusím tak už vo veľkom nevysievam. Radšej si rastliny z overeného zdroja kúpim. O nespolahlivosti niektorých výsevov by som za tie roky mohol napísať román.

kiwi napsal: Z výsevu SE199 mi vyrástli vzhladove približne jednotné rastliny. Kvety rôzne.

KIWI: Na jmenovkách máš SE 199, SE 119 a SE 189 - nehledal jsem to, možná to je opravdu všechno
"vanbaelii" ???

Tú Kiwiho ,,podozrivú" SE 199 na poslednej fotke skúsim tipnúť ako Sulcorebutia verticillacantha var. cuprea.

Sulcorebutia verticillacantha var. cuprea R 476:


S pozdravom Kristian.

To je teda dost radikální rozdíl. Je to opravdu jeden druh?

Z výsevu SE199 mi vyrástli vzhladove približne jednotné rastliny. Kvety rôzne.

Pár mojich
cochabambina LH732



cochabambina WF65



seinoiana WR512



veronikae PHA557

hoffmanniana R254

hoffmanniana HS90

hoffmanniana seinoiana R612

hoffmanniana cochabambina R275

hoffmanniana vanbaelii KK1213

hoffmanniana veronike LH1170

Vicent

SULCOREBUTIA HOFFMANNIANA Backeberg 1966

Sulcorebutia steinbachii var. hoffmannii Fritz & Gertel & de Vries 2004

Typ: R 254, Walter Rausch
Lokalita: Bolívia, dep. Cochabamba, prov. Arani a Punata, 50 až 65 km východne od Cochabamba, v pohorí východne a juhovýchodne od La Villa, 3100 - 3200 m.

Sulcorebutia hoffmanniana HS 90:


Sulcorebutia hoffmanniana RV 313:

Iné nálezy: G 85, G 132, G 194, G 195, G 235, G 236, He 125, He 333, HJ 203, HJ 205, HJ 206, HS 90, HS 90a, IF 71, JD 146, JD 211, JK 17, JK 103, JO 128, JO 706, JP 27, JP 245, KHM 0023, KHM 0222, KA 33, KA 355, KK 1213, Kö 13, L 954, LH 1090, LH 1098, LH 1171, LH 1200, LH 1203, LH 1390, LH 1410, MAP 40, MM 264, MM 265, MS 390, MS 490, MS 491, PHA 560, PHA 728, PHA 1300, R 612, RH 831, RH 1153, RH 1673, RH 1675, RH 2529b, Rie 05, RM 114, RMR 0205, RMR 0434, RV 313, RV 554, SE 199, US 03, US 142, US 143, VS 406, VZ 407, VZ 418, WK 709, WK 977

Sulcorebutia hoffmanniana SE 199 ,,vanbaelii":

Sulcorebutia hoffmanniana JO 128 ,,vanbaelii":

Sulcorebutia hoffmanniana KK 1213 ,,vanbaelii":

Popis: Statné trsy sile rastúcich stonkov, ktoré sú 4 cm a viac široké a vysoké, väčšinou guľovité alebo plochoguľovité, s tmavozelenou až nahnedlozelenou farbou tela. Tŕne sú veľmi variabilné ako v hustote tak aj vo vyfarbení, okrajové tŕne v počte od 11 do 20 alebo viac, premenlivé vo vyfarbení od nažltlej, načervenalohnedej až po tmavohnedú, 2 alebo 3 stredové tŕne sú prítomné obvykle len na starších stonkoch (alebo sa niekedy neobjavia vôbec), podobné okrajovým, asi 15 mm dlhé, ale v dĺžke variabilné. Kvety sú dvojfarebné, červenožlté, alebo fialovočervené, asi 3 cm dlhé a široké. Plod je tmavšie načervenalohnedý so svetlejšími hnedými šupinami.

Sulcorebutia hoffmanniana fa. EK 7137:

Sulcorebutia hoffmanniana fa. EM 337 ,,cochabambina":

Sulcorebutia hoffmanniana fa. LH 1098:

Sulcorebutia hoffmanniana fa. PHA 557 ,,veronikae"

Poznámka: Použijem u nás dlhé roky zaužívaný názov hoffmanniana, aj keď správne je vraj hoffmannii a celý názov znie Sulcorebutia steinbachii var. hoffmannii. Nazvaná bola podľa objaviteľa, Dr. Werner Hoffmann. Pôvodne ju Backeberg v roku 1959 (vo svojom diele Die Cactaceae) popísal ako Lobivia hoffmaniana, v roku 1966 ju prekombinoval do rodu Sulcorebutia (Das Kakteenlexikon, str. 415). Donald v roku 1986 prináša názov Sulcorebutia kruegeri var. hoffmanniana (Succulenta, 65 (10) str. 207-209). V roku 2000 ju Augustin, Gertel a Hentzschel (v diele Sulcorebutia, str. 89-92) už nazývajú S. krugeri var. hoffmannii. Po posledných ,,úpravách" v roku 2004 je jej postavenie na úrovni variety pod S. steinbachii (Cactus & Co. 8 (3) str. 188). Hoffmanniana nie je vzhľadom príliš jednotná, u typových rastlín sa silnejšie otrnenie objavuje až v neskoršom veku a známe sú aj rastliny, ktoré majú v mladosti jemnejšie tŕne a sotva sa u nich ukazujú stredové tŕne. Príkladom sú tmavo otrnené rastliny s tmavou pokožkou, v našich zbierkach šírené ako S. vanbaelii (KK 1213). Typová farba kvetu je červenožltá, sú známe aj formy s fialovým, fialovočerveným kvetom, sem patria aj rastliny označované ako S. cochabambina (EM 337, HS 177, R 275, WF 65). S. hoffmanniana sa u nás vyskytuje aj pod synonymom seinoiana (R 612, RV 554). Za hoffmanniana fa. Gertel a spol. považujú aj rastliny u nás známe ako S. veronikae (LH 820, LH 1170, PHA 209, PHA 557), ktoré Horáček a spol. vedú ako samostatný druh.

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia inflexiseta

Pridám pár starších obrázkov okruhu S.hertusii

K115a

kk2005




aureicapilata LH692


P.S
Možno by sme sa na S.glomerispine po šiestom pive dohodli. Horšie, že sa nevedia dohodnúť kompetentný. Čo nájde jedna skupina Holandsko-Nemecko-Česká, ostatné sa snažia zahrabať pod zem, často bez toho aby rastlinu poznali. Kto sa má potom vyznať v S. luteiflora, calichroma,trojapampensis,tiraquensis v. huanacuniensis. Páči sa mi , že si sa u S. hertusii rozhodol pre český názor na zaradenie a nie Gertelov, ktorý preferuješ.

Kompendium der Feldnummern der Gattung Sulcorebutia Gertel und Latin

Vicent

Vodička napsal:

horizontik napsal: Zkratka fa je forma určitého druhu, která se nějakým způsobem liší od popisu.
Z tečkou nebo bez já to neřeším.

To jsem tušil, ale myslel jsem, že se používá spíše f.
Aspoň třeba v Atlasu kaktusů.

Zkratky: ssp., v., subv., f., subf., se použivají pro konkrétní taxon. To znamená, že po nich nésleduje příslušné latinské epiteton.
Např. "S. tarabucoensis ssp. hertusii".
Zkratky sp., var., fa., hybr. se používají, pokud se jedná o blíže neurčenou rostlinu, pro kterou dokážeme určit pouze vyšší taxonomickou jednotku. Další zkratky pro přibližné určení jsou: cf. - confer = blízký a af. - afinis = podobný ("S. tarabucoensis af. hertusii" pak znamená blíže neurčený taxon podřazený S. tarabucoensis a podobný S. hertusii).
Např. "S. tarabucoensis var." znamená rostlinu, která patří pod taxon S. tarabucoensis, ale, podle našeho názoru, se liší od typu na úrovni variety. Takové pojmenování můžeme doplnit nějakým zpřesňujícím údajem jako naleziště, polní číslo, jméno pěstitele nebo odchylný znak. Např. "S. tarabucoensis var. bílý květ". Pozor! Pokud doplníme takový název slovem ve tvaru latinského epiteta, vytvoříme tzv. "hortulanorum": "S. tarabucoensis var. albiflora hort.".
Pokud bych použil zkratku fa. a za ní něco, tečku bych za "fa" asi nepsal.
Pozor! Výše uvedené údaje jsem si vycucal z dlouholetými zkušenostmi nacucaného palce.

horizontik napsal: Zkratka fa je forma určitého druhu, která se nějakým způsobem liší od popisu.
Z tečkou nebo bez já to neřeším.

To jsem tušil, ale myslel jsem, že se používá spíše f.
Aspoň třeba v Atlasu kaktusů.

Zkratka fa je forma určitého druhu, která se nějakým způsobem liší od popisu.
Z tečkou nebo bez já to neřeším.

pro:vbueno nebo další
Sulcorebutia hertusii fa. HS125
Sulcorebutia hertusii fa HS125

Chci se přiučit. Co znamená to "fa" a je to správně s tečkou nebo bez?
Díky

Sulcorebutia hertusii KK2005 'gerosenilis'

Sulcorebutia hertusii LH960

Sulcorebutia hertusii

Sulcorebutia hertusii fa. HS125

Sulcorebutia hertusii fa HS125

Sulcorebutia hertusii fa HS125a

Sulcorebutia hertusii cristata


Vicent

tady je též jedna původ sbírka př. kryštofek dolany .
poz.morče.

Po pekných Kiwiho obrázkoch S. glomerispina (určite sa dohodneme, že patrí ku S. steinbachii) nasleduje S. hertusii.

SULCOREBUTIA HERTUSII Halda et Horáček 2001

Sulcorebutia tarabucoensis ssp. hertusii Gertel et Wahl 2004

Typ: LH 691, Ladislav Horáček
Lokalita: Bolívia, dep. Chuquisaca, prov. Zudañez, v okolí Zudañez, 2900 m.

Sulcorebutia hertusii LH 801:

Sulcorebutia hertusii PHA 176:

Sulcorebutia hertusii PHA 179:

Iné nálezy: AG 003, AG 003a, AG 003b, G 203, G 340, GR 20, GR 21, HJ 981, HJ 982, HJ 993, HJ 994, HJ 995, IF 89, JD 330, JK 518, JO 637, JO 638, KP 18, KB 364, KB 368, KK 2005, LH 693, LH 801, LH 892, LH 893, LH 1055, PHA 176, PHA 177, PHA 179, PHA 266, PHA 268, PHA 702, RH 3099, RH 3103, RM 341, RM 342, RMR 632 až RMR 634, RMR 807, RMR 930, SE 182, US 87, VS 337, VS 338, VS 340, VS 602, VZ 450, VZ 451, VZ 631, WK 1029

Sulcorebutia hertusii JO 638:

Sulcorebutia hertusii KP 18:

Popis: Telo guľovité, jednotlivé alebo odnožujúce, 22 až 25 mm dlhé a široké, pokožka svetlo zelená až sivá. Rebier 14 až 16 špirálovito usporiadaných, delených v hrbolky 4 až 5 mm dlhé, areoly 2 až 4 mm dlhé so šedavou až bielou plsťou, od seba vzdialené 3 až 4 mm. Tŕňov 18 až 26, nie je možné rozlišit okrajové a stredové tŕne, dĺžka tŕňov 20 až 30 mm, tŕne tenké, mäkké a vzpriamené k temenu. Farba tŕňov biela až šedivo biela. Kvety nálevkovité až 40 mm dlhé a 35 mm široké, fialovočervené, niektoré rastliny s bielym stredom.

Sulcorebutia hertusii LH 893 ,,aureicapillata":

Sulcorebutia hertusii SE 183 ,,aureicapillata":

Poznámka: Asi najviac česká sulcorebutia, nazvaná podľa Ing. Pavel Heřtus, cestovateľ a obchodník s kaktusmi. S. hertusii bola v roku 2000 popísaná ako S. crispata subsp. hertusii (Acta Mus.Richnov, Sect.natur.,7(2):74), o rok neskôr už len ako S. hertusii (Acta Mus.Richnov, Sect.natur., 8(1):34) Charakteristické pre S. hertusii sú jemné, dlhšie, prepletené, kučeravé tŕne, čo rastliny robí veľmi atraktívnymi. K hertusii určite patria aj rastliny označované ako aureicapillata, ktoré sa líšia žltým až hnedožltým otrnením . V roku 2004 Gertel a Wahl prekombinovali hertusii ako subspec. pod tarabucoensis (Kakteen und Andere Sukkulenten 55 (1) str.12. Aby toho ,,zmätku" nebolo málo, blízka príbuzná s hertusii je aj patriciae (S. tarabucoensis subsp. patriciae), o ktorej si napíšeme neskôr. K hertusii tiež patria aj rastliny zo Swobodovho zberu HS 125 a iné zaujímavé formy, označované ako hertusii fa.. Ešte sa môžme stretnúť s názvom gerosenilis, čo je len synonymum hertusii.

Sulcorebutia hertusii fa. HS 125:

Sulcorebutia hertusii fa. VS 337/2:

Sulcorebutia hertusii fa. NL 96:

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia hoffmanniana alias S. steinbachii var. hoffmannii

Ešte niečo k glomerispine. Je pravdou,že mnohými autormi priradovaná k steinbachii var steinbachii. Ak už tak vytrnením skôr k steinbachii var horrida. Ďalší autori upozorňujú, že má bližšie k tiraquensis. Bola platne popísaná ako S. glomerispina(Cardenas)Buining et Donald. Pravoplatne ju nik podobne ako S. tubercolato- chrysacanthu neprekombinoval. Menovku si pri týchto skutočne krásnych rastlinách ponechajte.


WR249

JO680

KK1769

Pár mojich helisoidesiek
PL20.398

LH1544

PHA1229

Sulcorebutia heliosoides LPB20395

Sulcorebutia heliosoides PHA1229

Sulcorebutia heliosoides

Vicent

Po glomeriseta abecedne nasledujú glomerispina a gracilior, obe sú formy S. steinbachii, gracilis je ,,neakceptovaná" varieta S. frankiana (VS 450).
Pod písmenom H je abecedne prvá haseltonii, čo je varieta S. breviflora, heinzii je synonymum pre S. steinbachii var. totorensis fa. (napr. HS 151).


SULCOREBUTIA HELIOSOIDES Lechner et Draxler 2008

Typ: PL 20.395, Peter Lechner
Lokalita: Bolívia, dep. Chuquisaca, prov. Tomina, severne od Sopachuy, západne od Tarabuquillo, 2350 - 2550 m.

Sulcorebutia heliosoides LH 1544:


Iné nálezy: AG 34, AG 38, AG 54, AG 60, AG 129, AG 134, BB 1557.02, BB 1814.02, BM 22, GC 9, GC 12, KB 547, KB 547a, LH 1543, MS 496, MS 511, PHA 1229, PHA 1230, PHA 1455, PL 20.398, PL 20.480, RMR 803, RMR 820, RMR 919, VS 996, VS 997, VZ 646, VZ 697, VZ 726

Popis: Telo v priemere asi 4 cm, len vzácne odnožujúce, pokryté drobnými hrbolkami nie väčšími ako 1 mm, pokožka zelená. Rebier asi 11, úzke areoly, asi 25 jemných krátkych ťŕňov, hrebeňovito usporiadaných, priľahnutých k telu. Dĺžka tŕňov len 1 až 2 mm, farba tŕňov špinavo biela, zriedka nažltlá, vzácne hnedá, u bázy vždy tmavohnedá. Kvety v priemere 3 až 4 cm majú 25 až 40 korunných plátkov, rastúcich v 2-3 špirálovitých závitoch. Farba kvetu svetložltá až sýtožltá, vonkajšie okvetné plátky sú na vonkajšej strane oranžovočervené, vzácne čisto žlté, prašníkové nitky a čnelka sú žlté. Koreň repovitý.

Sulcorebutia heliosoides PL 20.398:

Foto: Kiwi

Sulcorebutia heliosoides LH 1544:

Poznámka: Rastlina habitusom podobná s Aylostera heliosa, kvety sú však sulkové, zlato-žlté s červenkastými stredovými pásikmi na koncoch vonkajších okvetných lístkoch. S. heliosoides objavili koncom októbra 2006 rakúski botanici Alfred Draxler a Dr. Peter Lecher, v pohorí severne od cesty zo Sopachuy do Zudañez, neďaleko Tarabuquillo. Popis vyšiel v roku 2008 v nemeckom časopise Kakteen und Andere Sukkulenten 59 (3): str. 57-63. Variačná škála tohto druhu je veľmi malá.

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia hertusii

Pridám dve staršie fotky. S. glomeriseta

Na G jsem taky jednu našel i s původem. Tak tady je, myslím, že tu ještě nebyla.

Sulcorebutia glomeriseta MC4399

Sulcorebutia glomeriseta MC4399

Sulcorebutia glomeriseta MC4399

Vicent

Pokračujeme v predstavovaní druhov rodu Sulcorebutia pod písmenom G.

Po gemmae abecedne nasleduje gerosenilis, čo je synonymum pre S. tarabucoensis ssp. hertusii. Názov gigantea sa spomína raz ako varieta S. frankiana a druhýkrát ako subspecies S. purpurea. Názov glanduliflora je neplatné označenie pre niektoré rastliny z okruhu S. steinbachii var. steinbachii fa.


SULCOREBUTIA GLOMERISETA (Cárd.) Ritter 1961
Rebutia glomeriseta Cárdenas 1951

Typ: MC 4399, Martin Cárdenas
Lokalita: Bolívia, dep. Cochabamba, prov. Ayopaya, na ceste z Hacienda Chorro k Rio Cotacajes, blízko Naranjito, 1800 m.

Sulcorebutia glomeriseta MC 4399:


Iné nálezy: JC 03-12, VZ 798
Popis: Rastlina vytvára trsy guľovitých stonkov, každý až asi 6 cm vysoký a široký, s asi 15 a viac špirálovitými rebrami. Areoly sú hnedé alebo bielo plstnaté, tvarom okrúhle až krátko oválne, asi 2 alebo 3 mm dlhé. Tŕne sú tenké, štetinovité a veľmi početné (asi 14 alebo viac na každej areole), rozložené v niekoľkých radách, 2 až 3 cm dlhé, belavé až žlté až nahnedlo žlté. Kvety sú žlté, premenlivej svetlosti, maslovo žlté až hlboko zlatožlté, asi 2,5 cm dlhé a 1,5 cm široké. Plod je načervenale žltý s červenými šupinami.

Sulcorebutia glomeriseta MC 4399:

Poznámka: S. glomeriseta na prvý pohľad pripomína (dlhými tenkými štetinovitými tŕňmi bielej až žltej farby) skôr Rebutiu z podrodu Aylostera. Koreň nie je repovitý ako u väčšiny sulcorebutií, plod, kvet a semená sú však ,,sulkové". Rastlinu popísal v roku 1951 prof. Martin Cárdenas ako Rebutia glomeriseta. Popis vyšiel v americkom vydaní časopisu Cactus and Succulent Journal 23 (3):95. V roku 1961 ju Friedrich Ritter prekombinoval do rodu Sulcorebutia (National Cactus and Succulent Journal, 16 (4): 79-81). Nazvaná bola podľa celkového vzhľadu, z latinského glomeriseta, čo v preklade znamená ,,zvíňať do klbka, klbko štetín". V zbierkach sa rozšíril iba jeden klon zo zberu MC 4399. Od Cárdenasovho nálezu bola glomeriseta na prírodnom stanovisku dlho neobjavená. Až po 60-tich rokoch ju v roku 2012 opäť nachádzajú holandský botanik Johan de Vries a jeho britský spoločník John Carr. Ako lokalitu nálezu uvádzajú Rio Cotacajes a nadmorskú výšku 2600 m. Bližšie informácie boli zverejnené v holandskom časopise Succulenta 92(2)str. 64-70 + titulná strana, 4/2013. Článok s názvom ,,The Sulcorebutia of Ayopaya province" vyšiel aj v online vydaní britského časopisu The Cactus Explorer, Nr.8, 5/2013 (titulná strana + strany 20 až 26). Okrem S. glomeriseta sú spomínané aj ďalšie žlto kvitnúce Sulcorebutie z tejto oblasti ( arenacea, candiae, cardenasiana, kamiensis a menesesii). Sulcorebutia glomeriseta sa v našich zbierkach vyskytuje len veľmi vzácne.

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia heliosoides.

Sulcorebutia gemmae PHA501 A B

Sulcorebutia gemmae G254_1

Sulcorebutia gemmae LH1126 cristata

Vicent

SULCOREBUTIA GEMMAE Mosti et Rovida 2000

Typ: GR 18, Gianfranco Rovida
Lokalita: Bolívia, dep. Chuquisaca, prov. Zudañez, blízko cesty Zudañez - Mojocoya, asi 15 km severne od usadlosti Hacienda El Rodeo, 2350 m.

Sulcorebutia gemmae LH 1125:

Sulcorebutia gemmae LH 1126:

Iné nálezy: AG 14, AG 15, AG 15a, AG 163, AG 164, G 252, G 253, G 254, G 256, G 350, HJ 856, HJ 857, HJ 858, JD 337, KHM 58, LH 1125, LH 1126, LH 1477, MS 482, PHA 501a, PHA 501b, PHA 901, RH 1946a, RH 1947a, RH 1948a, RH 1949a, RH 1959a, RH 1960a, RH 1961a, RH 1962a, RM 339, RM 340, RMR 611, VS 433, VS 437, VZ 203, VZ 203a, VZ 230, VZ 231, VZ 247, VZ 247a, VZ 248, WK 955

Sulcorebutia gemmae PHA 901:

Popis: Pôvodne bol druh popísaný ako solitérny, ťažko odnožujúci. Stonok guľovitý, v priemere 25 až 35 mm. Tmavozelená pokožka s fialovým odtieňom, okolo 13 až 16 šikmých rebier, hrbolčeky v priemere 3 až 5 mm, úzke hladké areoly, 3 až 4 mm dlhé a 0,5 mm široké. Okrajové tŕne v počte 18 až 20, priľahlé, často dole zahnuté, žltkasto biele s hnedou bázou, pokryté silnou belavou plsťou. Stredový tŕň chýba alebo jeden, dlhý 1 až 4 mm. Kvety okolo 40 mm dlhé a 35 až 40 mm široké, magentovo fialové, čnelka ružová, blizna svetlozelená, nitky purpurové, prašníky biele. Plod guľatý, zelenkastohnedý, v priemere do 6 mm.

Sulcorebutia gemmae PHA 901:

Sulcorebutia gemmae VS 433:

Poznámka: Vzhľadom menšia rastlina pochádzajúca zo širšej oblasti Mojocoya, na prvý pohľad možno zameniteľná so S. langeri. Objavená bola v roku 1988, pomenovaná na počesť pani Gemma Rovida (manželka objaviteľa). Popísaná bola v roku 2000 dvojicou talianských botanikov Stefano Mosti a Gianfranco Rovida, popis vyšiel v talianskom časopise Cactus & Co., 4 (4): str. 170-178. Prevládajúca farba kvetu u gemmae je tmavofialová, menej už žltá, ale vzácne sa vyskytuje aj forma s takmer bielymi, bieloružovými kvetmi (HJ 856, VZ 247). Typová rastlina má svetlé, tesne usporiadané priľahlé okrajové tŕne, u iných zberov možno nájsť aj rastliny s farbou tŕňov žltohnedou a okrajovými tŕňmi kratšími a otvorenejšími.
Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia glomeriseta.

Sulcorebutia sp. VZ308a fa. intermedia callichroma/frankiana
Vicent