Téma:

Jano,mám dotaz ohledně sběru WR707 loni vyseto a celkem to klíčilo,takže bych rád věděl,jestli to není překlep čísla a ještě dotaz na kamiensis,jelikož ji vedu jako varietu candiae.Já jen abys ji třeba omylem nepřeskočil

Ano, tato sulka je dobře rozšířená i v mé na sulky nespecializované sbírce. Zde klasická WR 245:


a rovněž klasická HS 29:


a ještě jedna HS 29, ale poněkud světlejší:


PS: Mimochodem, jako vždy skvěle zpracované .

Také tu mám jednu kvetoucí z loňska..

SULCOREBUTIA CANDIAE (Cárd.) Buining & Donald 1963

Sulcorebutia arenacea (Cárdenas) Ritter var. candiae (Cárd.) Gertel et de Vries 2006

Typ: MC 5531, Martin Cárdenas
Lokalita: Bolívia, dep. Cochabamba, prov. Ayopaya, medzi Santa Rosa a Tiquirpaya, 2800 m.

Sulcorebutia candiae HS 29:

Sulcorebutia candiae L 963:

Iné nálezy: FR 774, G 128, G 129, HJ 939, HJ 942, HS 29, JO 693, JO 694, KAS 28, L 963, LF 391, LH 1393, PHA 733, R 245, RH 689, RH 690, VS 393, VS 394, VZ 608

Sulcorebutia candiae R 245:


Popis: Telo široko guľovité, odnožujúce, jednotlivé hlavy až 30 mm vysoké a 50 mm široké, pokožka tmavo zelená, 15-20 rebier rozdelených do hrbolov, areoly podlhovasté, krémovo biele. Tŕne iba okrajové, paprskovito usporiadané, priľahnuté, 3-7 mm dlhé, tenké, žltkasté, niektoré svetlejšie, horné tŕne väčšinou dlhšie, často pokrútené. Kvet až 30 mm dlhý, trubka a kvetné lôžko s olivovo zelenými šupinami. Okvetné lístky žlté. Plod guľovitý, až 5 mm dlhý a široký. Semená až 1,4 mm dlhé, tmavohnedé.

Sulcorebutia candiae:

Poznámka: Jedna z najstarších sulcorebutií bola popísaná v roku 1961 profesorom Cárdenasom ako Rebutia candiae. Popis vyšiel v americkom časopise The Cactus and Succulent Journal, 33(4): str. 112-113. V roku 1963 ju páni Buining a Donald prekombinovali do rodu Sulcorebutia. V nemecko-holandskom systéme členenia rodu Sulcorebutia je candiae považovaná za varietu S. arenacea a správny názov by mal znieť S. arenacea var. candiae. Nazvaná bola podľa objaviteľa, bolívijského inžiniera - Daniel Candia. Je charakteristická zlato žltým kvetom a väčšinou žltými, žlto-hnedými tŕňmi. Vyskytujú sa však aj rastliny so svetlými, špinavo bielymi tŕňmi. Farba kvetu môže mať tiež aj mierne oranžový odtieň a rastlina je premenlivá aj v hustote, dĺžke a mohutnosti otrnenia. V roku 1966 Backeberg popísal Sulcorebutia xanthoantha, čo je len synonymum S. candiae. Ak sa nešpecializujete na rod Sulcorebutia a náhodou máte žlto kvitnúcu sulcorebutiu, s najväčšou pravdepodobnosťou to bude candiae, ktorá je v našich zbierkach pomerne dobre rozšírená.

Sulcorebutia xanthoantha:


foto: Kiwi

Sulcorebutia candiae f. xanthoantha:

foto: Milan Štrauch (KK Spišská Nová Ves)

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia canigueralii.

Pokračujeme v predstavovaní druhov rodu Sulcorebutia. Pod písmenom C sa abecedne po callichroma môžme stretnúť s názvom camachoi, čo je Knížeho zber KK 1801 (zrejme S. tiraquensis v. tiraquensis). Nasleduje camargoensis.

SULCOREBUTIA CAMARGOENSIS Gertel, Jucker 2004

Typ: HJ 843, Hansjörg Jucker
Lokalita: Bolívia, dep. Chuquisaca, prov. Nor Cinti, 16 -30 km severo-východne od Camargo, 3 400 - 3600 m.
Iné nálezy: HJ 478, HJ 478a, LH 1432, LH 1436, MM 377

Sulcorebutia camargoensis HJ 843:


Popis: Telo jednotlivé, neskôr odnožujúce, guľovité až mierne vytiahnuté, v priemere 10 až 20 mm široké, temeno mierne prepadnuté. Pokožka šedo zelená až hnedo zelená. Rebier 8 - 13, špirálovito usporiadané hrbolky, 6 mm dlhé, 5 mm široké a 1-2 mm vysoké. Na hornej strane hrbolku čiarkovité úzke areoly, s nepatrným množstvom svetlej plsti. Okrajové tŕne v počte 9 - 15, dĺžka tŕňov 2 - 3 mm. Farba hladkých tŕňov šedavo biela až svetlo hnedá. Okrajové tŕne pritisknuté a zahnuté k telu. Stredový tŕň žiadny. Kvety široké, nálevkovité, v priemere asi 25 mm veľké. Vonkajšie okvetné plátky hnedavé, ku špičke tmavo hnedé, 8 - 10 mm dlhé, kopijovité, vnútorné plátky dole načervenalé, smerom hore prechádzajúce do žltej, na špičke hnedé. Tyčinky biele až svetlo nažltlé, krátke ružovo sfarbené nektárium. Čnelka zelenkastá, smerom hore trochu načervenalá, dlhá 10 mm s ôsmymi bliznovými lalokmi. Semená guľovité až vajcovité. Plod červeno hnedý, s tmavšími šupinami.

Sulcorebutia camargoensis HJ 843, zbierka Ladislav Fischer, Hořice:

Poznámka: S. camargoensis objavil v roku 1994 švajčiarsky botanik a cestovateľ Hansjörg Jucker v ťažko prístupných horách. Nazvaná bola podľa mesta Camargo, v okolí ktorého sa vyskytuje v pomerne vysokej nadmorskej výške, nad 3 500 m. Poľné číslo prvotného nálezu bolo HJ 478, rastlina bola popísaná o desať rokov neskôr, podľa zberu HJ 843. Popis bol uverejnený v nemeckom časopise Kakteen und andere Sukkulenten, 2004, 55 (4): 85-92. Rastlina je charakteristická šedo zeleným telom, krátkymi a tesne priľahnutými plochými tŕňmi a dlhším repovitým koreňom. Farba kvetov je v rôznych odtieňoch tmavožltej až oranžovo žltej s červenkastou až nahnedlou špičkou vnútorných okvetných lístkov. Sulcorebutia camargoensis tvorí spojovací článok medzi sulcorebutiami z okolia Sucre a najjužnejšie sa vyskytujúcou S. tarijensis (a jej ssp. carichimayuensis). V okolí areálu rozšírenia camargoensis sa nenašli žiadne iné sulcorebutie, na stanovisku S. camargoensis rastie aj Cintia knizei.

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia candiae.

lindsei napsal: Pomalu by jsi se mohl pustit do abecedy rebucek,když ti to tak fešně jde

Michal, možno Aylostery a Mediolobivie by som do dôchodku zvládol, ale v klasické rebucky ani omylom.

Podľa môjho laického názoru je zmena názvu pulchra na callichroma z nasledovného dôvodu:
Podľa Cárdenasovho popisu uverejnenom v American journal (1970: 38-39) má Rebutia pulchera (čo bol preklep v názve a neskôr ho opravil na pulchra a Donald prekombinoval v roku 1971 do rodu Sulcorebutia) svetlo zelené telo a fialové kvety so svetlejším stredom... Rastliny šírené dlhé roky pod názvom Sulcorebutia pulchra (HS78 a spol.) nemajú svetlo zelenú farbu pokožky ani náhodou... O oprávnenosť zaradenia a označenia týchto rastlín ako S. pulchra vedú botanické špičky spory už niekoľko rokov. Keď pán Johan de Vries tvrdí, že po 40-tich rokoch našiel pravú pulchru, rastlinu (VZ 642) zodpovedajúcu Cárdenasovmu popisu, uverejní platný popis tejto rastliny, a všetky doterajšie pulchry ,,premenuje" na callichroma, budem to brať ako fakt a moje pulchry tiež volať callichroma. V evidencii si však ponechám poznámku ,,ex pulchra".

Ku S. bruchii n.n. HS 119:
Pridržiavam sa členenia podľa Gertela a de Vriesa, ktorí pre HS 119 udávajú, že je to varieta alebo forma Sulcorebutia albissima.
S. albissima var./fa. HS 119 (bruchii):

Swoboda pre HS 119 uvádza lokalitu ,,východne od Aiquile, južne Villa Granado pri Pirhua Pirhua, 2500 m. Nie sú to teda ,,klasické" albissimy rastúce západne od Aiquile, ale rastliny z areálu východne, juhovýchodne od mesta. Moja ,,bruchii" rastie trsovito, tŕne sú jemnejšie, nie také drsné ako u typovej S. albissima.
V zbierke mám dve mladé S. sedae LH 1579, zatiaľ ich len sledujem.
S. sedae LH 1579:

Heřtus pre Sulcorebutia sedae n.n. PHA 1290 a PHA 1406 uvádza lokalitu Pirua - Pirua, Bolívie. Sulcorebutia brevispina n.n. v zbierke nemám, podľa Gertela je to vasqueziana ssp.

U mě tedy také jmenovky zůstanou, prostě pulchra je pulchra.

Tiež som už za tie roky unavený nomenklatúrnymi zmenami mien a presúvaní variet až cez tri druhy. Ešte že nomenklatúra hovorí že môžeme ich viesť v akokolvek platne popísanej forme. Menovky zásadne nemením. Ešte sa v tom ako tak vyznám. Pár poznámok: Zaradiť HS119 bruchii k albissime je zhovädilosť. Rastliny absolutne odlišné. Skúste porovnať 10 ročné rastliny v 10cm kochlíku. Osamelá albissima roztláča okraje, bruchii počet telíčok nespočítaš atď.atď.Snáď neprezradím veľa. Pri poslednom rozhovore s p. Heřtusom som sa dozvedel , že sa chystá(možno už aj je) platný popis bruchii. Má už aj provizórne meno S. sedae. Má to byť pôvodná bruchii, aj keď rastlina ktorú som dostal sa až na to čo považujeme za bruchii veľmi nepodobá. Foto nemám, pretože fotím až na výnimky kvitnúce rastliny. Na jar určite pošlem. K S.brevispina. Pendluje od vasqueziany k caniguerali. To pretože,že nepasuje k žiadnej z nich. Pokial ju niekto znovu nenájde, menovku si ponechajte.

Já teda nevím jak vám všem ostatním,ale mě ten název callichroma pořád nějak nejde na jazyk!Pulchra jim prostě slušela mnohem víc Ale tobě Jano za všechny tyto informace mockrát děkuji Pomalu by jsi se mohl pustit do abecedy rebucek,když ti to tak fešně jde

SULCOREBUTIA CALLICHROMA var. LONGISPINA Johan de Vries 2012

Typ: HS 78a, Hans Swoboda
Lokalita: Bolívia, dep. Chuquisaca, prov. Zudaňez, pri ceste Zurrima - Presto, v okolí Quiquijana, 2800 m

Sulcorebutia callichroma SL 47-99:


Iné nálezy: G 165, He 80, JO 647, JN 107, LH 699, MS 663, PHA 1470, RH 770, SL 47-99, VJ 67, VS 347, VZ 118

Sulcorebutia callichroma v. longispina VS 347:



Popis: Telo splošteno guľaté, bohato odnožujúce. Pokožka šedo zelená, striebristo šedo zelená s väčším alebo menším podielom fialovej medzi hrboľmi. Tŕne tenké, ohybné, prepletené, dlhé 3 - 30 mm. Farba tŕňov premenlivá, špinavo biela, žlto hnedá, hnedá, hnedo čierna. Kvety zafarbené vo svetlých až tmavých odtieňoch ružovo fialovej. Semená asi 1,4 mm dlhé a 1,2 mm široké.

Sulcorebutia callichroma v. longispina LH 699:


Sulcorebutia callichroma v. longispina VJ 67:

Poznámka: S. callichroma var. longispina bola pôvodne popísaná dvojicou českých botanikov (Slaba, Šorma) v roku 2007 ako Sulcorebutia pulchra var. longispina podľa zberu HS 78a Hansa Swobodu, z roku 1983. Popis vyšiel v časopise Kaktusy (2007, 43 (1) str. 10-15). Po objavení pravej Cárdenasovej S. pulchra prináša Johan de Vries v roku 2012 názov S.callichroma var. longispina. Oproti S. callichroma var. callichroma (predtým S. pulchra) sa varieta longispina odlišuje hustejším a až 6 krát dlhším, prepleteným otrnením (názov z latinského longispina = dlhotrná, s dlhými tŕňmi). Odlišná je var. longispina aj tým, že omnoho viac odnožuje, rastie trsovito. Farba pokožky je sivo modro zelená s viac alebo menej fialovým nádychom a u starších rastlín prechádza do striebristo šedej. Farba tŕňov varíruje od špinavo bielej, svetlo hnedej, žlto hnedej po tmavo hnedú, hrdzavo hnedú a aj hnedo čiernu. Farba svietivo lesklých kvetov je svetlo fialová, s viac alebo menej svetlým magentovým hrdlom.

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia camargoensis.

Janko, moc pěkné, líbí se mi to čím dál víc.

lindsei napsal: Teda Jano,jsem zas díky tobě o něco chytřejší.Opravdu jsem do dneška nevěděl,že pulchra,se už delší dobu jmenuje callichroma,jsem vážně žabař a to jsem toho ohledně sulek přečetl už dost! Díky ti

Jo, tak to jsme dva.

Teda Jano,jsem zas díky tobě o něco chytřejší.Opravdu jsem do dneška nevěděl,že pulchra,se už delší dobu jmenuje callichroma,jsem vážně žabař a to jsem toho ohledně sulek přečetl už dost! Díky ti

Pokračujeme v predstavovaní druhov rodu Sulcorebutia. Pod písmenom B sa môžme ešte stretnúť s názvom brevispina čo je zrejme S. vasqueziana ssp. Názov bruchii sa spomína pri Swobodovom zbere HS 119, je to však len var./forma S. albissima. Vyskytuje sa zriedkavo aj názov brunispina, ako forma S. mentosa var. swobodae a aj pri S. tiraquensis var. renatae.
Nasleduje písmeno C. S. caineana je synonymum pre S. breviflora v. haseltonii. S. callecallensis je nádherná, miniatúrna varieta S. tarabucoensis. Konečne sa dostávame ku S. callichroma a S. callichroma var. longispina, čo sú rastliny v našich zbierkach donedávna nesúce názov Sulcorebutia pulchra a S. pulchra var. longispina.

SULCOREBUTIA CALLICHROMA Johan de Vries 2012

Typ: HS 78, Hans Swoboda
Lokalita: Bolívia, dep. Chuquisaca, prov. Zudaňez, v okolí Quiquijana, 2700 - 2900 m.

Sulcorebutia callichroma HS 78:

Iné nálezy: G 105a, G 164, G 166, G 167, G 208, G 285, G 287, G 288, G 321, G 361, He 79, KA 200, RH 769, SE 179, VS 420, VS 421, VZ 115, VZ 116, VZ 117, VZ 119 až VZ 122a

Sulcorebutia callichroma VZ 116:

Sulcorebutia callichroma VS 421:

Popis: Telo solitérne, v kultúre časom mierne odnožujúce, 30 mm vysoké, pologuľaté až guľaté, pokožka matná, zelenavo bronzová, načervenalá až hnedo čierna. Rebier 13, špirálovito usporiadaných do hrbolkov dlhých 6 mm a širokých 5 mm. Areoly 5 mm dlhé a 0,5 mm široké, so šedobielou vlnou. Okrajových tŕňov 12, pritisknuté k telu až mierne odstávajúce, asi 3 mm dlhé, žlto zelené, časom šednúce, mäkké, nepichavé, pružné, väčšinou s tmavou až čiernou bázou, stredový tŕň chýba. Kvety nálevkovité, 35 mm dlhé a rovnako široké, svetlo ružovo fialové až svetlo červené, stred svetlejší. Okvetné lístky kopijovité, celokrajné, niekedy zvlnené, vnútorné šupiny na kvetnom lôžku zelené, blizna a prašníky belavo žlté. Plod guľovitý, veľký asi 5 mm. Semená guľovité, dlhé asi 1 mm a široké 0,9 mm, matné, hnedavo čierne.

Sulcorebutia callichroma (fa. albiareolata) RF 147:

Poznámka: Úplný názov znie Sulcorebutia callichroma var. callichroma. Je charakteristická mimoriadne krátkym, len 3 až 5 mm dlhým, priľahnutým otrnením. Popísal ju holandský botanik, cestovateľ a jeden z najväčších znalcov na rod Sulcorebutia, pán Johan de Vries. Popis bol uverejnený v holandskom časopise Succulenta v apríli (dubnu) roku 2012 (91, číslo 2, str. 60 - 69). Podkladom mu bol Swobodov zber HS 78. V našich zbierkach sa od roku 1983 vyskytujú pod týmto označením rastliny nesúce názov Sulcorebutia pulchra. Je to však nesprávne pomenovanie. Skutočná, pravá S. pulchra bola popísaná v roku 1970 Cárdenasom ako Rebutia pulchra (MC 6310). Nešťastím bolo, že Cárdenasove rastliny sa do zbierok nerozšírili. Donald prekombinoval v roku 1971 Rebutia pulchra pod rod Sulcorebutia. V roku 1997 Hunt radí pulchra ako podrod (subspecies) S. canigueralii. V roku 2007 skupina čekých botanikov (Šorma, Slaba) prináša varietu albiareolata (S. pulchra var. albiareolata) čo je pravdepodobne len forma S. callichroma. Dnes už vieme, že z botanického hľadiska sa naše pulchry a ich variety longispiny majú správne volať S. callichroma a S. callichroma var. longispina. Dokladový materiál (Epityp) znovu objavenej ,,pravej" Sulcorebutia pulchra je rastlina z de Vriesovho zberu VZ 642.

Nabudúce si napíšeme viac o variete longispina.

Niečo z mojich v tomto okruhu

L314



L314



LH 1259 úplne iná