Téma:

SULCOREBUTIA ROBERTO-VASQUEZII Diers & Krahn 2005

Typ: WK 986, Wolfgang Krahn
Lokalita: Bolivia, dep. Chuquisaca, prov. Hernando Siles, Monteguado 1300-1400 m

Sulcorebutia roberto-vasquezii LH 1424:



Iné nálezy: AG 62, AG 65, AG 66, AG 67, AG 148, BB 1549.01, BB 1555.03, KB 415, LH 1424, LH 1476, LH 1652, LH 1740, LH 1741, LH 2071, MM 350, MS 396, MS 780, MS 825, MS 1408, NL 161, PHA 892, PHA 1450, PHA 1659, PHA 1663, RH 3144, RMR 0601, RMR 0602, RMR 0605, RMR 0606, RMR 0808, RMR 0809, RMR 0810, RMR 0901, RMR 1401, VS 994, VZ 669, VZ 671, VZ 672, VZ 672a, VZ 673, VZ 694, VZ 694a, VZ 725, VZ 836

Sulcorebutia roberto-vasquezii PHA 892:



Popis: Rastliny vždy jednotlivé. Telo guľovité, 5 cm vysoké a 6 cm široké, pokožka tmavo zelená až tmavo načervenalohnedá, koreň repovitý, až 7 cm dlhý. Rebrá rozpadnuté v nevysoké bradavky, tie sú usporiadné do šikmých brázd v pomere 8:13 alebo 13:21. Areoly sú úzke, pozdĺžne pretiahnuté, 3-6 mm dlhé a 0,5-1 mm široké, pokryté krátkou plsťou svetlo žltej až svetlo hnedej farby. Tŕne sú hrebeňovito usporiadané,
orientované do strany, až v polovici von zahnuté, dlhé 1,5-10 mm, najkratšie v spodnej časti areoly, belavé, nažltlé, svetlo hnedé, často s tmavšou špičkou, na báze zosilnené a tmavšie. Okrajové tŕne v počte 14-21, v hornej časti areoly zriedka 1 stredový tŕň, všetky tŕne veľmi drsné. Kvety 23-30 mm dlhé a 35-45 mm široké, väčšinou biele až krémovo biele, príležitostne vonkajšie okvetné lístky svetlo ružové, vonkajšie biele, vzácne všetky svetlo ružové. Čnelka a blizna bielo zelenkavá, tyčinky biele. Semená guľovité až nepravidelne vajcovité, 1-1,5 mm dlhé a 0,95-1,3 mm široké.

Sulcorebutia roberto-vasquezii VZ 669:

Sulcorebutia roberto-vasquezii VZ 672:


Poznámka: Jedna z novších sulcorebutií, pomenovaná bola na počesť objaviteľa, bolivijského zberateľa kaktusov - Roberto Vasquez. Rastlinu popísali Lothar Diers a Wolfgang Krahn, popis vyšiel v roku 2005 v nemeckom časopise Kakteen und andere Sukkulenten, 56 [8] s. 211-217. Sulcorebutia roberto-vasquezii je charakteristická solitérnym rastom (odnožuje veľmi neochotne, zvyčajne až pri poškodení rastového vrcholu). Prevládajúca farba kvetov je biela, biela s ružovým odtieňom na okvetných listoch, ale boli nájdené aj formy s čisto ružovými kvetmi. Tento druh rastie oproti iným zástupcom rodu Sulcorebutia v nižšej nadmorskej výške, len okolo 1300-1400 m. V prírode boli nájdené rastliny s priemerom tela až 10 cm.

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia sanpedroensis

Konečne som vyšiel zo skleníka a pokračujeme v predstavovaní druhov rodu Sulcorebutia pod písmenom R.

SULCOREBUTIA TIRAQUENSIS (Cárdenas) Ritter var. RENATAE Hentzschel et Beck 1999

Typ: G 109, Willi Gertel
Lokalita: Bolivia, dep. Cochabamba, prov. Mizque, na ceste Totora - Mizque, 2550 m

Sulcorebutia tiraquensis var. renatae G 109/1 Holotyp:

Foto: Willi Gertel

Sulcorebutia tiraquensis var. renatae G 109:


Iné nálezy: AG 284, AG 285, BB 1250.02, BB 1251.01, EH 8250, EH 8252, G 108, G 185, G 222, G 298, He 112, He 113, CH 802, KB 327, KB 500, KB 583, KB 586, KB 592, KB 593, KHM 0004, KHM 0261, KHM 0262, LH 991, LH 992, LH 1163, LH 1273, LH 1385, LH 1725, LH 2026, NL 126, NL 127, MM 327, MS 494, MS 784, MS 785, PHA 431, PHA 432, PHA 551, PHA 724, RF 128, RF 191, RM 252, SL 94/02, SL 95/02, RH 820, RH 821, RH 3233, RMR 0447, RMR 0447a, RMR 0726, US 124, US 125, VS 536, VS 537, VS 539, VZ 286, VZ 287, VZ 288, VZ 289, VZ 324, VZ 325

Sulcorebutia tiraquensis var. renatae G 185:


Popis: Pri popise bola porovnávaná so S. tiraquensis var. tiraquensis, od ktorej sa odlišuje:
menším telom, 40-50 mm širokým a vysokým. Tŕne v počte medzi 28 až 40 na areolu, z toho 8-12 stredových tŕňov, veľmi pružné a mäkké, všetky odstávajúce. Stredná hrúbka tŕňov je 0,15 mm. Kvety 45-50 mm dlhé a 55 mm široké, jeden kvet ojedninelo aj 70 mm široký. Farba kvetu silno purpurovo červená, lesklá. Semená sú niečo menšie ako pri druhu, 1,1-1,2 mm dlhé a 1,0-1,1 mm široké. Všetky ďaľšie znaky zodpovedajú tým od Sulcorebutia tiraquensis var. tiraquensis.

Sulcorebutia tiraquensis var. renatae G 222/3:


Poznámka: S. tiraquensis var. renatae objavila v októbri 1989 pani Renata Gertel (manželka nemeckého botanika Willi Gertel), na počesť ktorej bola aj pomenovaná. Rastlinu popísali v roku 1999 Günter Hentzschel a Stephan Beck podľa zberu G 109, popis vyšiel v talianskom vydaní časopisu Cactus & Co., 3 (3): s. 117-123. Spolu s ňou vyšiel v článku s názvom ,,Dve nové variety S. tiraquensis" aj popis S. tiraquensis var. aguilarii od Augustina a Gertela. S. tiraquensis var. renatae podobne ako S. tiraquensis var. tiraquensis je premenlivá vo farbe otrnenia, ktoré je v rôznych odtieňoch od svetlo žltej, cez hnedú až po čiernu. Počet tŕňov v areole je cez 25, často medzi 28-40, tŕne sú rôznej tvrdosti. Od S. tiraquensis var. tiraquensis sa varieta renatae odlišuje hlavne väčším kvetom, ktorého farba je intenzívnejšia, hustejším a jemnejším otrnením, tŕne sú mäkšie, pružnejšie a sotva pichajúce. Známe sú 4 hlavné lokality výskytu tejto variety juhozápadne od Totora smerom na Mizque. Podobne ako S. tiraquensis var. tiraquensis má i varieta renatae slabo vyvinutý repovitý koreň.

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia roberto-vasquezii

Je to už mnoho let nazpět, kdy jsem si koupil dva semenáčky Sulcorebutie mentosy, Aiquille. Jak se říká: dvě jsou dvě, ale jenom potud, pokud jedna z nich neodejde do věčných lovišť. To se stalo i mně. Mám jenom jednu, této formy, nebo klonu. Hledal jsem u specialistů, na internetu a i na výstavě. Bezvýsledně. Však posuďte sami. Rostlina má téměř černé trny a květy jsou jasně rudé. Fotka trochu zkresluje, ve skutečnosti jsou temnější. Pokud by někdo měl tento klon a měl na peodej alespoň jednu rostlinu, byl bych rád. Tyto květy jsou letos již třetím kvetením v pořadí.
Na druhém obrázku je také S. mnetosa pod označením JO 664. Jaký rozdíl v barvě květů.
www.kaktusy-adenia.wz.cz

Sulcorebutia rauschii rauschii R289/4




Sulcorebutia rauschii VZ50a

Kristian, po R už nic nebude?

SULCOREBUTIA RAUSCHII Frank 1969

Typ: R 289, Walter Rausch
Lokalita: Bolivia, dep. Chuquisaca, v okolí Zudañez, Cerro Ayrampo, 2700-2800 m

Sulcorebutia rauschii R 289:



Iné nálezy: AG 004, AG 165, BM 30, EH 8226, G 155, G 155a, G 263, G 264, G 264a, He 067, He 068, HJ 976, HS 121, JO 642, KB 304, KB 365 až KB 367, KB 551, KB 553, KHM 0002, KK 1209, LF 453a, LF 1547, LF 1549, LF 1552, LF 1555, LH 694, LH 890, LH 890a, LH 1569, LH 1745, MS 516, MS 835, MS 1829, MS 1831, MS 1834, MS 1844, NL 37, NL 37a, NL 98, PHA 261, PHA 1260, PHA 1587, PHA 1673, RH 754, RH 755, RH 3100 až RH 3102, RM 083, RM 346 až RM 348, RMR 0223, RMR 0930, RMR 0931, SE 181, SL 43/99, US 56, US 86, VS 342, VZ 50, VZ 50a, VZ 192, VZ 192a, VZ 739

Sulcorebutia rauschii JO 657:

Sulcorebutia rauschii LH 694:

Sulcorebutia rauschii LH 1745:

Popis: lat. ,,Simplex vel proliferans, ad 15 mm alta, ad 30 mm Ć, atro-viridis ad violacea, apice umbelliforme, radice napiforme. Costis ad 16, spiraliforme in ca 5 mm longis et latis humilis mammillis dissolutis. Areolis oblongis, ad 2 mm longis, pauce alba tomenta. Aculeis radialis ad 11, 1-1,5 mm longis, subulatis, adpressis, basi incrassata, nigris. Aculeis centralibus 0. Flore ca 30 mm longo, 30 mm Ć, magenta-roseo, fauce alba. Staminibus rubris, antheris claroflavis, stylo albido. Fructu globoso, ad 4 mm Ć, paucis squamis acutis praedito, periantho adherente. Seminibus ca 1,5 mm Ć, ovalis, hilo basale, testa griseo-brunea, minute verrucosa. - Patria: Bolivia, Dept. Chuquisaca, prope Zudańez, 2700 m." (Kakteen und andere Sukkulenten 1969, 20 (12) 238-239).

Sulcorebutia rauschii HS 121:


Sulcorebutia rauschii VZ 50:

Poznámka: Pravdepodobne najznámejšia a v zbierkach najrozšírenejšia sulcorebutia, pomenovaná podľa nálezcu - rakúsky botanik Walter Rausch. Rastlinu popísal v roku 1969 Gerhart Frank, popis vyšiel v nemeckom časopise Kakteen und andere Sukkulenten 20 (12) s.238-239. Tento druh je veľmi variabilný zafarbením pokožky, epidermis môže byť svetlo zelená, sivo zelená, fialovo zelená až tmavo fialová. Variabilita je aj vo farbe otrnenia od čierneho, tmavo hnedého cez žlté až po biele, otrnenie je zakrpatené, niekedy je prítomný aj stredový tŕň, areoly sú úzke. Exkluzívna je forma ,,aureispina" so zlato žltými tŕňmi a strapatými kvetmi. Prevládajúca farba kvetu je purpurová, vzácne sú klony so svetlým kvetom a bielym hrdlom (R 289/4, HJ 976/18). S. rauschii rastie v okolí Zudañez na Cerro Ayrampo, na neďalekom Cerro Calle-Calle je areál výskytu S. callecallensis. V zbierkach rastie S. rauschii na vlastných koreňoch pomaly a hlavne staršie rastliny neochotne kvitnú.

Sulcorebutia rauschii R 289/4:

Foto: Willi Gertel

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia tiraquensis var. renatae

SULCOREBUTIA PURPUREA (Donald & Lau) Brederoo & Donald var. UNGUISPINA (Rausch) Augustin & Gertel 2000

Sulcorebutia unguispina Rausch 1985

Typ: R 731, Walter Rausch
Lokalita: Bolivia, dep. Cochabamba, prov. Mizque, v okolí Molinero, 2900m
Iné nálezy: LH 1065 ?, LH 1250 ?, LH 1709 ?

Sulcorebutia purpurea var. unguispina R 731:


Foto: Willi Gertel

Popis: lat. ,,Simplex, plane-globosa, ad 500 mm diametiens, radice rapiformi; costis ad 18, spiraliter tortis, in gibberes 10 mm longos oblique dissectis, fusco-viridibus, sulcis fusco-violacea-suffusis; areolis ovalibus ad sulcatis, 5 mm longis. albo tomentosis; aculeis marginalibus 10-12, pare superiore et 1 deorsum directo robustissimis, ad 10 mm longis, subulalis, accumbentibus, arcuatis et inter se contaxtis, ochraceis ad clare-fuscis; aculeo centrali 0-1, subulato, patente. ad 10 mm longo. Floribus, fructu, seminibus Weingartiae (Sulcorebutiae) purpureae Donald modo." (Succulenta 1985, 64 (6):132-133)

Sulcorebutia purpurea var. unguispina R 731/F1:

Foto: Willi Gertel

Foto: Willi Gertel

Poznámka: Veľmi vzácna rastlina, ktorú možno nájsť v zbierkach len zriedka, aj to len typový zber R 731 (WR 731). Názov je odvodený z latinského unguispinus = s klincovitými, nechtovými tŕňmi. Rastlinu popísal v roku 1985 rakúsky botanik Walter Rausch ako Sulcorebutia unguispina, popis vyšiel v holandskom časopise Succulenta, 64 (6): str. 132-133. V roku 2000 ju Augustin a Gertel zaraďujú ako varietu pod S. purpurea, od ktorej sa líši menším telom, prilahlým pazúrovitým otrnením a viac guľovitými, drobnejšími hrbolčekmi. Kvety, plody a semená sú identické. Nové nálezy nie sú známe, názov unguispina sa vyskytuje len pri zberoch Ladislava Horáčka (LH 1065, LH 1250 a LH 1709), ale pravdepodobne sa nejedná o rastliny zodpovedajúce Rauschovmu popisu. V súčasnosti Gertel považuje unguispinu len za formu S. santiaginiensis (S. purpurea var. santiaginiensis) a Rauschov názov unguispina za nadbytočný.

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia rauschii

SULCOREBUTIA PURPUREA (Donald & Lau) Brederoo & Donald 1981

Typ: L 332, Alfred Lau
Lokalita: Bolivia, dep. Cochabamba, prov. Mizque, na ceste Chaguarani (Cruce) do Mina Asientos, u San Vincente, 2900 m
Iné nálezy: BLMT 230.01, EH 7133, G 317, G 318, HS 25a, HS 25b, HS 216, JD 297, JK 324, KA 174, KA 175, KB 496, KHM 0019, KP 45, L 336, LF 419, LH 999, LH 1080, LH 1165, MM 306, MS 750, NL 132, PHA 414, PHA 439, PHA 532, PHA 553, PHA 938, PHA 1595, R 670, RH 1691, RM 284, VJ 94, VS 544, VZ 150, VZ 290, WK 677

Sulcorebutia purpurea L 332:

Sulcorebutia purpurea VZ 150/14:

Foto: Johan de Vries

Sulcorebutia purpurea VZ 290/1:

Foto: Johan de Vries

Popis: Stonok väčšinou jednotlivý, vzácne odnožujúci, 40 mm vysoký a až 85 mm široký, stlačene pologuľovitého tvaru, pokožka tmavo zelená až jasno zelená. Rebier 11-18, špirálovitých, rozpadajúcích sa do hrbolčekov pyramidálného tvaru o približne štvorcovej základni. Areola na hornej strane hrbolčeka, oválna, 6 mm dlhá a 3 mm široká. Okrajových tŕňov 10-12, v dolnej časti areoly slabšie a mäkšie, dlhé až 5 mm, v hornej časti areoly silnejšie a pevnejšie, dlhé 10-12 mm, všetky svetlo hnědé, hnedé až červenočierne, na temene vždy tmavšie. Stredové tŕne sú výrazne silnějšie a obyčajne i tmavšie, v počte 4-5, dlhé 10-12 mm. Kvet je prisadnutý, 15-25 mm dlhý a až 45 mm široký, okvetné lístky špicaté, jasne purpurovej farby alebo červené.
Plod červenohnedý až oranžový so svetlejšími šupinami. Semená sú asi 1 mm veľké, černohnedej farby.

Sulcorebutia purpurea VZ 150 na lokalite:

Foto: Johan de Vries

Sulcorebutia purpurea VS 544:

Poznámka: Rastlina bola popísaná v roku 1974 ako Weingartia purpurea (Donald, Lau: Ashingtonia 1(5): 55-57). V roku 1981 ju Brederoo a Donald prekombinovali do rodu Sulcorebutia. (Kakteen und andere Sukkulenten, 32 (11): 270-273). Nazvaná bola podľa farby kvetov, z latinského purpureus = purpurovo červený. Typová purpurea pochádza z hôr medzi Chaguarani (Cruce) a Mina Asientos a na prvý pohľad pripomína niektoré druhy z rodu Lobivia alebo Weingartia. Rastliny sú tmavo zelené s veľkými hrbolčekmi opatrenými trochu kratšími, ale silnými a tvrdými tŕňmi. Kvety majú veľmi krátku trubku, väčšinou purpurovej farby. Neskoršie zbery nájdené na iných lokalitách (napr. medzi Aiquile a Santiago) sa od typových rastlín odlišujú. Väčšinou majú slabšie, dlhšie a pružnejšie otrnenie a tiež trochu väčšie fialovo červené až fialovo ružové kvety s dlhšou trubkou. V roku 2005 popísali Halda, Heřtus, Horáček Sulcorebutia purpurea ssp. nadae a v roku 2007 Sulcorebutia purpurea ssp. gigantea, ktoré sú zrejme formy S. torotorensis. Sulcorebutia purpurea kvitne neochotne, zvyčajne až v staršom veku.

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia purpurea var. unguispina

Sulcorebutia pulchra VZ642/2

SULCOREBUTIA PULCHRA (Cárdenas) Donald 1971

Rebutia pulchera Cárdenas 1970

Typ: MC 6310, Martín Cárdenas
Lokalita: Bolivia, dep. Chuquisaca, prov. Zudañez, medzi Rio Grande a Presto, 2400 m.
Iné nálezy: VZ 642

Sulcorebutia pulchra VZ 642/1:

Foto: Johan de Vries

Sulcorebutia pulchra VZ 642/2 (Epityp):

Foto: Johan de Vries

Sulcorebutia pulchra VZ 642/5:

Foto: Johan de Vries

Popis: Guľovitá, sploštená na vrchole, pupkatá, 2-3 cm vysoká, 4-4,5 cm široká, svetlo zelená. Asi 17 rebier, špirálovitých, prerušených v okrúhle, 6 mm vysoké, 5 mm široké tuberkuly. Areoly 5 mm od seba vzdialené, lineárne, 5 mm dlhé, takmer so šedou plsťou. Tŕne pektinátne postranne usporiadané, tenké štetinaté 3-5 mm dlhé svetlo šedé, napuchnuté a zčernalé na báze. Vrchný pupok (umbilicus) tŕňov často kratší a roztvorený. Kvety jednotlivé, od základnej časti stonky, lievikovité, 5 cm dlhé, 2,5 cm široké. Semenník guľovitý 4-6 mm v priemere, úplne svetlo zelený s 2 mm veľkým dužinatým obsahom. Trubka oblá 12-14 mm dlhá ružovkastá s 2-3 mm dlhou šupinou. Vonkajšie okvetné lístky 25 x 5 mm, úplne svetlo magentové (fialové), belavé na báze. Vnútorné okvetné lístky kopijovité, zakončené hrotom 23 x 5 mm bledo magentové, belavé na báze. Všetky lístky trochu zvlnené na okrajoch. Tyčinky zo spodnej časti trubky k báze lístkov 4-5 mm dlhé. Nitky tmavo magentové, prašníky žlté. Čnelka 2,5 cm dlhá, biela. Blizna so 4 lalokmi, svetlo zelená, 2 mm dlhá.

Lokalita Sulcorebutia pulchra VZ 642:


Foto: Johan de Vries

Poznámka: Dlhé roky záhadný druh. Rastlinu popísal v roku 1970 prof. Martín Cárdenas ako Rebutia pulchera, na základe nálezu E. Menesesa z júna r. 1969, popis vyšiel v americkom vydaní časopisu Cactus and Succulent Journal, 42 (1): s.38-39, boli tam popísané tiež Rebutia caracarensis (MC 6309) a Rebutia inflexiseta (MC 6308). V roku 1971 John Donald prekombinoval všetky tri druhy do rodu Sulcorebutia, gramatickú chybu pulchera opravil na pulchra (Cactus and Succulent Journal, 43 (1): s.39), v latinčine prídavné meno pulcher = pekný, pôvabný. Do zbierok sa žiaľ nedostal pôvodný Cárdenasov botanický materiál, čo spôsobilo, že pod názvom S. pulchra sa najmä v 80-tych rokoch šírili rastliny (HS 78), ktoré nezodpovedali platnému popisu, podľa ktorého má S. pulchra svetlo zelenú pokožku, svetlé tŕne a kvety magentovej farby so svetlejšín hrdlom. Až v októbri roku 2007 objavil holandský botanik Johan de Vries v národnom parku El Palmar, severovýchodne Pasopaya-Rio Grande, v nadmorskej výške 3030m, rastliny (VZ 642), ktoré sa zhodujú s Cárdenasovým popisom. Takisto boli objavené aj lokality S. inflexiseta (VZ 638) a S. caracarensis (VZ 568 až 570). V roku 2010 vychádza v holandskom časopise Succulenta 89 (2): s.56-67 prevratný De Vriesov článok s názvom ,,Náleziská S. caracarensis (Card.)Donald, S. inflexiseta (Card.)Donald a bezpochyby tiež S. pulchra (Card.)Donald po 40-tich rokoch opäť nájdené". O rok neskôr vyšiel článok aj v nemeckom časopise Echinopseen, 8 (1): s. 1-17 a v roku 2012 aj v britskom Cactusworld 30 (1). Rastliny dlhé roky označované a považované za S. pulchra (HS 78) teraz majú v rode Sulcorebutia druhový názov S. callichroma a S. pulchra var. longispina (HS 78a, VS 347) je teraz označovaná ako S. callichroma var. longispina (viď Succulenta, 91 (2): s.60-69, r.2012).

Poďakovanie: Patrí pánovi Johanovi de Vriesovi za poskytnutie fotografií do príspevku a štúdijných materiálov, z ktorých som čerpal informácie.

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia purpurea

Sulcorebutia tiraquensis var polymorpha VJ28

Vicent

SULCOREBUTIA POLYMORPHA (Cárdenas) Backeberg 1966

Rebutia polymorpha Cárdenas 1965

Typ: MC 6141, Martín Cárdenas
Lokalita: Bolivia, dep. Cochabamba, prov. Arani, blízko Tiraque, medzi Kairani a Rancho Zapata, u cesty Cochabamba – Sta. Cruz, v 3200 až 3400 m.

Sulcorebutia polymorpha RV 316:

Sulcorebutia polymorpha WK 695:

Iné nálezy: BB 368, BLMT 009.01, EH 8268, EH 8270, EK 7136a, EM 338, FK 163, G 14, G 84, G 102, He 331, HJ 210, HR 143, HS 226, CH 794, JD 155, JD 161, JD 215, JD 217, JD 277, JD 279, JK 43, JK 45, JO 439, JP 250, KA 358, KB 338, KK 806, KK 1016, KP 43, LH 730, LH 901, LH 994, LH 1078, LH 1158, LH 1207, LH 1504, MK 2492, MK 2493, MK 2786, MM 269, MS 456, PHA 434, PHA 546, PHA 955, PHA 1394, PHA 1981, PM 156, R 255, RF 57, RH 1147, Rie 09, Rie 09a, Rie 11, RM 120, RN 122, RM 123, RMR 0208, RV 316, SE 130, SL 97-02, US 05, VJ 29, VJ 52, VS 378, VS 405, VS 541, VZ 13, WF 64, WK 691, WK 695.
Popis:
Stonok odnožujúci, príležitostne tiež jednotlivý, 20-40 mm vysoký, až 50 mm široký, prechádzajúci do repovitého, až 150 mm dlhého koreňa, niekedy ale tiež bez repovitého koreňa, pokožka šedo zelená až tmavo zelená, niekedy s červeným nádychom. Rebier 10-15, rozložené do okrúhlych až sekerovitých hrbolčekov; areoly pretiahle až oválne, 3-6 mm dlhé, 1,5-2 mm široké, šedo plstnaté až takmer holé. Tŕne odstávajúce, ale tiež hrebeňovito priľahlé k telu; okrajových tŕňov 10-14, až 10 mm dlhé, nahnedlé až tmavo hnedé s tmavšou bázou, niekedy tiež celé čierne; stredové tŕne v počte 1-7, tenké, pichavé, hore ohnuté, 10-30 mm dlhé, nahnedlé, tmavo hnedé alebo čierne. Kvety 20-40 mm dlhé, 25-45 mm široké; vonkajšie okvetné lístky svetlo fialovo červené alebo červené, vnútorné okvetné lístky svetlo fialovo červené, niekedy s bielou bázou alebo červené a dole viac alebo menej oranžové až žlté; nitky biele, dole ružové; čnelka biela, na báze často ružová, s 7-8 bielymi bliznovými ramenami; púčiky hnedé, zelené až načervenalo hnedé, vznikajúce z hlbších až na boku stojacich areol. Plod nazelenalý, olivovo zelený alebo načervenalý, 6-8 mm široký, s olivovo zelenými alebo hnedými šupinami. Semená 1,2-1,5 mm dlhé, 0,8-1,3 mm široké.

Sulcorebutia polymorpha JK 45:

Sulcorebutia polymorpha SE 130:

Sulcorebutia polymorpha JO 439:

Poznámka: Názov je odvodený z latinského polymorphus = mnohotvárny, premenlivý. Rastlinu popísal v roku 1965 prof. Cárdenas ako Rebutia polymorpha. Popis vyšiel v roku 1965, v nemeckom časopise Kakteen und andere Sukkulenten 16 (6), s.115-116. V roku 1966 ju Backeberg prekombinoval do rodu Sulcorebutia ( Das Kakteenlexikon, s.416). Populácie S. polymorpha rastú na území, ktoré je súčasťou areálu S. tiraquensis, najznámejšie sú lokality z Kairani (Kayrani, Kayarani) a Rancho Zapata. Populácia je veľmi variabilná v mnohých znakoch, známe sú rastliny odnožujúce i solitérne, so svetlo zelenou, olivovo zelenou až takmer fialovou pokožkou, s hrubými odstávajúcimi tŕňmi i s tŕňmi štetinovitými, s farbou kvetov fialovo červenou, ružovo fialovou, červeno žltou až žltou s červenými okrajmi. Mnohými autormi je S. polymorpha chápaná ako prechodová populácia medzi S. steinbachii a S. tiraquensis. Podľa Gertela je S. polymorpha synonymom pre S. tiraquensis var. longiseta, De Vries ju naopak považuje za oprávnený druh.

Nabudúce si napíšeme o pravej Sulcorebutia pulchra

SULCOREBUTIA PIRHUANIENSIS Gertel et Jucker 2014

Typ: HJ 1240, Hansjörg Jucker
Lokalita: Bolivia, dep. Chuquisaca, prov. Nor Cinti, v okolí Pirhuani, 2780 m.
Iné nálezy: HJ 1127a, HJ 1239

Sulcorebutia pirhuaniensi HJ 1240/Ge6:

Foto: Willi Gertel

Sulcorebutia pirhuaniensis HJ 1239/Ge3:

Foto: Willi Gertel

Popis: Telo sploštene guľovitého tvaru, do cca 3 cm priemeru a 2 cm vysoké, čerstvozelené až tmavozelené, často odnožujúce až od tejto veľkosti. Povrch tela rozdelený do silných 6 x 8 mm veľkých, 2-3 mm vysokých bezhrbolkových tuberkulí, ktoré sú rozdelené do 10-11 (12) špirálovo tvarovaných rebier. Báza tuberkulí je zaoblená, v tvare húsenice až srdca. Nadol prechádza telo do viacerých mäsitých, hadicovitých, cca 1-1,5 cm hrubých koreňových zväzkov, ktoré v prírode nejdú do hĺbky, ale viac menej prebiehajú vodorovne pod povrchom. Môžu byť dlhé až 10-20 cm. Občas sa vytvárajú na týchto koreňoch odnože. Aeroly, 1 mm široké a cca 4 mm dlhé na povrchu tuberkulí, vo vrchnej časti mierne bočne presadené, málo alebo žiadna vlna (vata). Tŕne 10-12, v raste hnedé až červenohnedé, neskôr nahnedlé až našedlé, viac alebo menej priľahlé až ľahko odstávajúce; po 3-4 tŕňoch postavených bočne, do 12 mm dlhých, do 3 otočených nadol, jemnejšie ako bočné, max. 6 mm dlhé a 1 tŕň až do 15 mm dlhý v hornej časti v strede aeroly ukazujúc nadol. Všetky tŕne sú pichľavé so slabo vyznačeným zhrubnutím na päte, hladké až ľahko zdrsnené. Výhonky zo spodných aerol, olivovozelené až červenohnedé. Kvety lievikovité priemeru 2,5-3 mm trochu dlhšie ako široké. Oplodie okrúhle až trochu pretiahnuté, v priemere 2-3 mm, nazelenalé až nahnedlé , so šupinami ako nechty prstov, s výraznou špičkou, ktoré sú mnohokrát voľné alebo sa prekladajú ako škridlice (štřešné tašky). Vonkajšie a vnútorné okvetné lupienky čiastočne vo forme lancety, čiastočne špachtle, špička vybiehajúca, tmavo oranžovo sfarbená, rumelková až červená. Vnútorné okvetné lístky v báze až dospodu často oranžové, čiastočne žlté, nikdy fialové. Nektárium biele až jemne ružové, lesklé, 4-5 mm dlhé. oplodie oválne, navrchu sploštené, biele, priemer 2-2,5 mm. Peľové tyčinky nažltlé až oranžovosfarbené, viac menej rovnomerne rozmiestnené v kvetnej trubici, sotva 10 mm dlhé. Peľové vrecko žlté. Blizna nazelenalá, až do 25 mm dlhá, horné peľové tyčinky výrazne vyčnievajúce; 5 belavých bliznových lalokov. Plod je guľatý, 4-5 mm veľký, sprvu vo farbe pôvodného oplodia, neskôr vo farbe slamy a zrelý praská ekvatoriálne. Semien býva zriedkakedy viac ako 20 kusov v plode, predĺžené, 1,2-1,3 mm dlhé a ani nie 1 mm široké, vajcovité, často obličkovité.

Sulcorebutia pirhuaniensis HJ 1127a/Ge2:

Foto: Willi Gertel

Poznámka: Nový druh z oblasti okolo osady Pirhuani a Kollpa, z bolívijskej provincie Nor Cinti. Popis vyšiel v roku 2014 v holandskom časopise Succulenta, 93 (3): 155-165. Švajčiarsky botanik Hansjörg Jucker objavil tieto typové rastliny prvýkrát v roku 2004, keď putoval z Tarabuca zo západnej strany Rio Pilcomayo na juh, približne pri osade Kollpa, predtým ako prekročil Rio Pilcomayo a skôr ako sa cez východné výšiny dostal do Azyrduy. Z okolia Kollpy je Juckerove poľné číslo HJ 1127, ktoré bolo označené ako Aylostera spec. Z mnohých, vtedy získaných semien vzišli ale zvláštne semenáčiky, u ktorých sa neskôr objavili jednoznačne sulcorebutiové kvety. Z pozorovaní na mieste nálezu sa nedalo potvrdiť, či sa na nálezisku okrem spoľahlivo určených ayloster mohli nachádzať aj sulcorebutie. Kvôli trvalým dažďom neboli vtedy zaznamenané žiadne fotografie. Tieto pochybnosti sa vylúčili v roku 2007, kedy Jucker prišiel znova v smere od Camarga do Kolpy a jeho nálezisko z roku 2004 opäť navštívil. Napriek opäť nepriaznivým poveternostným podmienkam našiel po cielenom hľadaní Sulcorebutie (HJ 1239), ktoré sa dali odlíšiť od Ayloster iba podľa holých púčikov kvetov. Podľa habitu sa nedali rastliny na mieste od seba prakticky odlíšiť. Jucker informoval, že také vlhké miesto sulcorebutií ešte nikde nevidel. Rastliny sa často vôbec nedajú nájsť, pretože sú kompletne zarastené v machu a lišajníkoch. Miesto nálezu je nepatrné a veľmi pravdepodobne je tu veľmi málo rastlín. Ďalšie hľadanie na susediacich miestach, ktoré vyzerajú úplne rovnako, bolo bezvýsledné. Extrémna vlhkosť sa dá vysvetliť tým, že západne vystupujú hory až do výšky 4000 m. Na týchto kopcoch sa hromadia oblaky a sú tu početné dažďové zrážky. Jucker pozoroval, že sa tu tvoria výpary a mračna samé už dopoludnia, tým je denný slnečný svit veľmi obmedzený, čo je zosilnené extrémnou strmosťou na východ orientovaného svahu. Jeden deň neskôr a cca 10 km ďalej na juh našiel Jucker v okolí Pirhuani ďalšie miesto (HJ 1240) s celkom podobnými sulcorebutiami. Klimatické podmienky boli podobné ako v Kollpe a tu sa našli sulcorebutie tiež na malom ohraničenom mieste. Všetky okolité ohraničené miesta na horských svahoch nepriniesli pozitívny výsledok. Je pravdepodobné, že sa tu jedná o bodové zvyškové populácie. Je takmer nepredstaviteľné, aby sa sulcorebutie mohli trvale udržať v takýchto podmienkach. Podľa toho, ako sa bude vyvíjať klíma v budúcich rokoch, dá sa predpokladať, že tieto populácie môžu skôr alebo neskôr úplne zaniknúť. Na druhej strane sa dá predpokladať, že v tomto neprístupnom okolí môžu byť aj ďalšie podobné lokality. Toto sa dá ale ťažko dokázať, pretože vedľa chodníka, ktorým išiel Jucker, sa tieto miesta nedajú dosiahnuť. Ako už bolo spomenuté, vykazujú rastliny podobnosť so susednými S. azurduyensis, ako aj s určitými formami z okolia S. tarijensis resp. jej ssp. carichimayeuensis. Zarážajúca podobnosť je predovšetkým k niektorým klonom S. tarijensis var/fa. HJ 904. Medzi týmito dvomi náleziskami je približne 100 km vzdušná vzdialenosť. Z oblasti medzitým, v ktorej sú osady Sta. Helena a Culpina, boli síce v minulosti hlásené nálezy sulcorebutií, vo všetkých prípadoch sa však jednalo o jednotlivé rastliny (alebo o jednu rastlinu), ktoré sa zjavili za zvláštnych okolností. Pokusy znovu nájsť tieto "náleziská" do jedného stroskotali. Chýba preto nosný dôkaz k tomu, že v tejto oblasti sú sulcorebutie. Napriek tomu možno vychádzať z predpokladu, že predtým musela existovať priebežná populácia. Iba tak sa dajú vysvetliť tieto podivuhodné zhody. Spojenie k S. azurduyensis sa dá vysledovať v prvom rade podľa veľmi podobných kvetov, ako S. tarijensis ssp. carichimayeuensis a S. azurduyensis má aj S. pirhuaniensis červené až červenožlté kvety, pri ktorých ani v najhlbšom hrdle nie sú fialové odtiene. Čisto oranžové kvety ako pri S. azurduyensis sa ale nevyskytujú. Aj umiestnenie plodov hovorí o príbuznosti týchto druhov. Zaujímavý je u S. pirhuaniensis tvar koreňov, takéto relatívne tenké, hadicovité zväzky koreňov poznáme z mnohých populácií S. vazqueziana a z S. tarabucoensis. Ako aj pri týchto druhoch, boli pozorované odnože z koreňov, ďaleko od materskej rastliny, narozdiel od náleziska S. pirhuaniensis sa jedná u S. vazqueziana a S. tarabucoensis o skôr suché oblasti. S. pirhuaniensis rastie na veľmi vlhkých miestach, momentálne sú známe len dve veľmi malé náleziská. Jedná sa o druh, ktorý len veľmi ťažko zapadá do známej schémy príbuzenských vzťahov rodu Sulcorebutia. Náleziská ležia síce len cca 20-25 km vzdušnou čiarou západne od oblasti výskytu foriem S. azurduyensis, ale ktoré sa nedarí celkom správne zatriediť. Sú tu síce mnohé podobnosti, ale v mnohých znakoch sa dajú nájsť aj paralely k určitým formám S. tarijensis, najjužnejšiemu druhu sulcorebutií. Od susediacej S. azurduyensis sa S. pirhuaniensis odlišuje otvoreným hnedým otrnením, odlišným koreňovým systémom a jasne odlíšiteľnými semenami.

Poďakovanie: Ďakujem pánovi Albertovi Škrovanovi za slovenský preklad článku z nemeckého Echinopseen (Jahrgang 12/2015, Heft 1) a pánovi Willimu Gertelovi za poskytnutie fotografií do príspevku.

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia polymorpha

Sulcorebutia pasopayana L387

Sulcorebutia pasopayana lenkae VS423

Sulcorebutia pasopayana fa. LH1122

Sulcorebutia pasopayana R593

Sulcorebutia pasopayana RH1341

Sulcorebutia pasopayana EH 6237/9

Sulcorebutia pasopayana G161

Sulcorebutia pasopayana LH800

Omlouváme se za zpoždění
Vicent

Jižan napsal: S tou pokožkou to bude nejspíš překlep? Tmavě červenou snad mají jen vargasii?

Ďakujem, už som to opravil. Som rád, že to aj niekto číta V originálnom texte z Acta Musei je slovné spojenie v latinčine,,epidermis griseoviridis", pokožka bude určite šedo zelená a nie tmavo červená.