Téma:

Sulcorebutia naunacaensis PHA 505

Sulcorebutia naunacaensis PHA 902

Vicent

Moje letošní S. naunacaensis VZ 205

Pod písmenom N sa môžme v rode Sulcorebutia stretnúť s názvom nadae, ktorú Horáček a spol popísali v roku 2005 ako S. purpurea ssp. nadae, podľa Gertela je to len forma S. torotorensis. Nasleduje naunacaensis.

SULCOREBUTIA NAUNACAENSIS de Vries 2004

Typ: VZ 205, Johan de Vries
Lokalita: Bolivia, dep. Chuquisaca, prov. Zudañez , 27 km severozápadne Mojocoya, Cerro Naunaca, 2825 m.

Sulcorebutia naunacaensis VZ 205:

Sulcorebutia naunacaensis AG 17/1:

Iné nálezy: AG 17, G 257, HJ 864, HJ 865, MS 461, NL 108, NL 108a, PHA 505, PHA 902, RH 1955a, RH 1956a, RM 79, RM 80, RM 338, LH 1129, LH 1479, VS 436, VZ 238, VZ 240 až VZ 243, WK 956

Sulcorebutia naunacaensis LH 1129:


Sulcorebutia naunacaensis NL 108:

Popis: Telo 30 mm široké a 15 mm vysoké, odnožujúce. Pokožka olivovo zelená, rebier 8 až 13, areoly úzke 0,5 mm široké a 30 mm dlhé. Okrajové tŕne v počte 15 až 17, hrebeňovité, často nepravidelne zoradené a mierne odstávajúce, dlhé 2 až 5 mm, farba tŕňov hnedá, stredové tŕne žiadne. Kvet 38 mm dlhý a 40 mm široký, svetlo fialový, nitky a čnelka ružové, prašníky a blizna svetlo žlté. Púčiky špicaté a zelené, plody guľaté, 4-5 mm veľké, tmavozelenohnedé, semená matne čierne, 1,1 - 1,3 mm dlhé a 0,95 - 1 mm široké.

Sulcorebutia naunacaensis PHA 505:


Sulcorebutia naunacaensis PHA 902:

Poznámka: Nazvaná podľa oblasti výskytu, pohoria Cerro Naunaca v severozápadnej časti údolia Mojocoya. V tejto oblasti rastie spoločne so S. elizabethae (VZ 204), s ktorou na niektorých miestach vytvára prechodové formy (G 258, VZ 237) a južnejšie je rozšírená aj S. gemmae (VZ 203). Pre všetky tri sulcorebutie použil de Vries provizórne meno ,,mojocoyensis". Popis S. naunacaensis vyšiel v roku 2004 v holandskom časopise Succulenta 83 (1):30-38. Rastlina je charakteristická svetlo fialovou farbou kvetov, farba pokožky je svetlo až olivovo zelená, okrajové tŕne hnedasté až čierne. V zbierkach bola šírená aj pod skomolenými názvami naunasensis, naunacensis, naunancensis.

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia oenantha alias S. tiraquensis var. oenantha

Sulcorebutia steinbachii svarmizquensis R194

Vicent

SULCOREBUTIA MIZQUENSIS Rausch 1970

Sulcorebutia steinbachii (Werdermann) Backeberg var. mizquensis (Rausch) Gertel et de vries 2004

Typ: R 194, Walter Rausch
Lokalita: Bolivia, dep. Cochabamba, prov. Mizque, západne od mesta Mizque, 2600m

Sulcorebutia steinbachii var. mizquensis R 194:



Iné nálezy: AG 280, BB 1247.01, BB 1681.03, BB 1683.02, BB 1693.01, BB 1694.02, G 187, He 115, KAS 213.1, KAS 215.1, LF 423a, LH 545, LH 549, LH 550, LH 617, LH 618, LH 619, LH 620, LH 621, LH 1386, LH 1413, LH 1498, LH 1673, LH 1755, LH 1757, MM 337, MS 391, MU 99.1, PHA 725, PHA 949, PHA 1482, PHA 1690, RF 192, RH 823, RMR 0627, TB 99.1, VS 608, VS 1023, VS 1024, VZ 331

Sulcorebutia steinbachii var. mizquensis BB 1247.01:

Sulcorebutia steinbachii var. mizquensis LH 1386:

Popis: Druh bol popísaný ako solitérny alebo trsovitý, pri pestovaní odnožujúci veľmi ochotne do tvarov veľkých trsov stonkov, asi 2 až 3 cm vysokých a širokých, šedozelených s načervenalo fialovým nádychom na dolních častiach hrbolkov a s asi 17 špirálovitými rebrami. Areoly sú 4 mm dlhé, 1 až 2 mm široké, s bielou vlnou. Okrajové tŕne sú husté, vytvárajúce úplnú pokrývku stonku pod nimi, v počte asi 20, až 4 mm dlhé, premenlivé vo farbe od belavej po narúžovelo hnedú s bielymi alebo hnedými špičkami, načernalo hnedé u bázy, tesne ležiace na tele. Stredové tŕne nie sú žiadne. Kvety sú bledo až tmavo fialové, s bielym hrdlom, asi 3 cm dlhé a 2,5 cm široké. Plod je nazelenalo hnedý, semená hnedočierne.

Sulcorebutia steinbachii var. mizquensis RF 192:

Poznámka: Nazvaná podľa oblasti výskytu, mesta Mizque. Rastlinu popísal v roku 1970 rakúsky botanik Walter Rausch, popis vyšiel v nemeckom časopise Kakteen und andere Sukkulenten 21 (6): 102-103, v roku 2004 ju Gertel a de Vries v časopise Cactus & Co 8 (3): 189 prekombinovali ako varietu pod S. steinbachii. Rastlina je charakteristická trpasličím, väčšinou odnožujúcim vzrastom, svetlým až skoro bielym priľahnutým úhľadným otrnením bez stredových tŕňov. Farba kvetov je svetlofialová, často s bielym hrdlom. V našich zbierkach bol dlho rozšírený len Rauschov zber R 194 (WR 194) z populácie objavenej Rauschom a Markusom v roku 1965, potom rastlinu takmer 30 rokov v prírode nikto nenašiel, až začiatkom 90-tych rokoch ju opäť zbierali Gertel, Herzog, Hillmann a iní, neskôr Heřtus, Horáček a spol. Rastliny nájdené na novších lokalitách sú oproti typu vzrastom väčšie, menej odnožujúce a farba pokožky je tmavšia.

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia naunacaensis

Sulcorebutie mám (bohužel) ve skleníku a v tuto dobu jsou už téměř všechny odkvetlé.
Tato je venku na terase a takto se dnes vyvedla. Jmenovku u ní nemám, jen nějaká zmatená čísla pocházející od Potyků - ale nejspíš nějaká crispata?

Teď vidím, že jsem se netrefil do správnéhO šuplíku SULCOREBUTIE, tak prosím Filipa nebo Henryho, aby to tam prosím přemístili. Díky.

Sulcorebutia mentosa var swobodae KP28

Sulcorebutia mentosa var swobodae

Sulcorebutia mentosa var swobodae

Sulcorebutia mentosa var swobodae WK681

Vicent

SULCOREBUTIA SWOBODAE Augustin 1984

Sulcorebutia mentosa Ritter var. swobodae (Augustin) Augustin 2000

Typ: HS 27, Heinz Swoboda
Lokalita: Bolivia, dep. Cochabamba, prov. Mizque, medzi Aiquile a Mizque ( hraničná oblasť u prov. Campero ), 2400 m, ale tiež na viacerých miestach cesty Aiquile – Santiago.

Sulcorebutia mentosa var. swobodae HS 27:


Sulcorebutia mentosa var. swobodae HS 27a:

Iné nálezy: BDH 53, BLMT 032.01, BLMT 227.01, EK 7104, FK 122, G 63, G 63a, G 211, He 043, He 156, HS 27a, JD 228, JD 280, JK 36, JO 657, KA 171, KA 185, KB 528, KB 562, KHM 0210, KHM 0271, KK 1916, KP 28, LF 425, LH 711, LH 805, LH 975, LH 1063, LH 1147, MAP 45, MM 304, MM 381, MS 438, MS 447, PHA 185, PHA 412, PHA 529, PHA 935, PHA 1591, RH 718, RH 848, RH 2547, SE 188, TB 110.1, US 40, US 41, US 96, VJ 80, VS 357, VZ 147, WF 39, WF 39a, WK 681.

Sulcorebutia mentosa var. swobodae WK 681:


Popis: Popísaná ako jednotlivo rastúca, plocho guľovitá, do 40 mm šírky, svietivo zelená s tenkými koreňmi, asi 20 špirálovitých rebier. Areoly sú dlhé do 3 mm, so žltou až hnedou vlnou. Okrajové a stredové tŕne sú obtiažne rozlíšiteľné, je ich 28 až 30, sú štetinovité až vlásovité, jemné na dotyk, smerujúce hore, až 16 mm dlhé, žlté. Kvety sú 3,5cm dlhé a široké, ružové. Plod je žltý.

Sulcorebutia mentosa var. swobodae JO 657:

Sulcorebutia mentosa var. swobodae:

Poznámka: Nazvaná na počesť objaviteľa, rakúsky botanik Heinz Swoboda. Rastlinu popísal v roku 1984 rakúsky botanik Karl Augustin, popis vyšiel v nemeckom časopise Kakteen und andere Sukkulenten 35 (6): 120-122, v roku 2000 ju Augustin v diele Sulcorebutia prekombinoval ako varietu pod S. mentosa. S. mentosa v. swobodae je typická, s ničím nezamenitelná varieta S. mentosa. Typové nálezisko (HS 27, KA 187) leží v blízkosti cesty Aiquile – Mizque. Známejšie a v zbierkach častejšie zastúpené sú rastliny, ktoré boli objavené niekoľko kilometrov západne od Aiquile priamo u cesty, je to drobnejšia a plochšia forma. V tejto populácii je tiež podiel hnedo otrnených rastlín. Je zaujímavé, že lokality S. mentosa v. swobodae na ceste do Santiaga sú pravidelne obklopené náleziskami S. albissima. Oproti S. mentosa má varieta swobodae dlhšie, hustejšie a menej tuhšie otrnenie.

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia mizquensis alias S. steinbachii var. mizquensis

Sulcorebutia mentosa subsp. mentosa

Sulcorebutia mentosa subsp. mentosa

Sulcorebutia mentosa subsp. mentosa

Sulcorebutia mentosa subsp. mentosa

Sulcorebutia mentosa subsp. mentosa HS48 fa. albiflora

Sulcorebutia mentosa subsp. mentosa HS48 fa. albiflora

Sulcorebutia mentosa subsp. mentosa ‘flavissima’

Sulcorebutia mentosa subsp. mentosa SE121

Vicent

SULCOREBUTIA MENTOSA Ritter 1964

Sulcorebutia mentosa Ritter var. mentosa Gertel et de Vries 2008

Typ: FR 945, Friedrich Ritter
Lokalita: Bolivia, dep. Cochabamba, prov. Campero, v okolí Aiquile, 2400 - 2500 m.

Sulcorebutia mentosa KK 1931:

Sulcorebutia mentosa SE 121:

Sulcorebutia mentosa SE 123a:

Iné nálezy: BB 258.01, EH 7124, EH 8241, EK 7038, EK 7042, EM 340, FK 49, FK 51, G 18, G 18a, G 171, G 224, GR 25, GR 26, GV 119, GV 121, GV 121a, He 44, He 87, He 88, HJW 162b, HJW 165, HS 47, HS 47a, HS 49, HS 104, HS 104a, HS 108, JD 170, JD 171, JD 224, JK 35, JK 127, JO 429, JO 660, JO 663, JO 664, JP 44, JP 122, KA 54, KA 58, KA 184, KA 186 až KA 188, KA 192, KA 264, KA 369, KB 234, KB 322, KB 561, KHM 270, KK 1206, KK 1931, Kö 5, KP 34a, L 338, L 981, LH 714, LH 715, LH 717, LH 896, LH 980, LH 1070, LH 1071, LH 1102, LH 1103, LH 1491, MAP 42, MM 318, MS 449, MS 481, MS 651, MS 666, MS 754, MS 755, MS 758, NL 128, NL 129, PHA 184, PHA 274, PHA 418, PHA 475, PHA 934, R 276, R 277, RH 396, RH 397, RH 404, RH 405, RH 405a, RH 778, RH 779, RH 1726, RH 2550a, RM 4, RM 162, RM 163, RMR 216, RMR 427, RV 543, SE 123, SE 121, SE 123, SE 123a, SE 124, SL 71-96, SL 60-99, SL 63-99, SL 83-02, US 45, US 128, VS 360, VS 363, VS 364, VS 400, VS 524, VS 1019, VZ 16, VZ 163, WF 9, WF 10, WF 11, WK 703

Sulcorebutia mentosa HS 48:




Popis: Druh popísaný ako plocho guľovitý, s lesklozeleným telom, 3 až 6 cm širokým, pri pestování ostáva solitérny po nejakú dobu, neskôr nepravidelne odnožuje, obyčajne rastie vyšší než je široký. Areoly sú 5 až 7 mm dlhé, s bielou vlnou. Okrajové tŕne sú premenlivé vo farbe, čierne, tmavo červenohnedé alebo hnedé, meniace sa od 5 do 25 mm dĺžky od rastliny k rastline, v počte 14 až 18. Stredové tŕne sú podobné, v počte 2 až 4, alebo viac v dospelosti, meniace se od rastliny k rastline od 5 do 35 mm dĺžky. Kvety sú bohato purpurové, 3 cm dlhé, 3,5 cm široké, niekedy bledšie, takmer fialovo červené. Plod je tmavo nahnědlo červený, so svetlo zelenými šupinami.

Sulcorebutia mentosa SL 71-96:

Sulcorebutia mentosa KP 35:


Poznámka: V prírode a zbierkach veľmi dobre rozšírená sulcorebutia, premenlivá vo farbe kvetov a otrnenia. Názov je odvodený podľa tvaru hrbolkov pod areolami, z latinského mentosa = bradovitá, bradatá. Rastlinu objavil v roku 1958 nemecký botanik Friedrich Ritter, popis vyšiel v roku 1964 v holandskom časopise Succulenta 43 (7):102, 1964. V roku 1970 prináša rakúsky botanik Walter Rausch názov flavissima, ktorá je dnes považovaná za S. mentosa, odlišuje sa od typu svetlo zelenou pokožkou a bledo žltým otrnením. Môžme sa stretnúť aj s neplatným názvom flavida. V pôvodnej oblasti nálezov v horách okolo Aiquile existujú populácie s rôznymi zastúpeniami farby a sily otrnenia, okrem čierneho a červeno hnedého tiež svetlo žlté (flavissima), kvety sú prevažne svetlo fialové, ružovo fialové alebo so svetlejším hrdlom, možno však nájsť aj bielo kvitnúce rastliny (HS 48, R 277). Sklon k odnožovaniu je u S. mentosa veľmi rôzny, sú lokality kde sa vyskytujú iba solitérne rastliny a iné so sotva ohraničenými veľkými skupinami hláv.

Ku S. mentosa neodmysliteľne patrí aj jej varieta swobodae, charakteristická menším vzrastom, jemnejším a dlhším otrnením, o ktorej si napíšeme nabudúce

S. HS 210
Forma s tenkými propletenými trny

Sulcorebutia arenacea var. menesesii KK1818

Vicent

SULCOREBUTIA MENESESII (Cárdenas) Buining & Donald 1963

Sulcorebutia arenacea (Cárdenas) Ritter var. menesesii (Cárdenas) Gertel et de Vries 2006

Typ: MC 5532, Martín Cárdenas
Lokalita: Bolivia, dep. Cochabamba, prov. Ayopaya, neďaleko Naranjito, 1600 m

Sulcorebutia arenacea var. menesesii FR 775:

Iné nálezy: FR 775, HJ 939, HJ 940, HS 210, R 603, VZ 811

Sulcorebutia arenacea var. menesesii R 603:


Popis: Jemne otrnený druh, tvoriaci nízke valy plocho guľovitých rastlín v štýle mnohých druhov rodu Rebutia. Stonky sú v kultúre 3 alebo 4 cm vysoké a 6 cm i viac široké, tmavo šedozelené, s asi 14-18 spirálovitými rebrami. Areoly sú asi 6 mm dlhé, 2 mm široké, so šedavou alebo bielou vlnou. Okrajových tŕňov je 10 až 15, v dĺžke od 5 do 35 mm, tenké, pružné a zahnuté k telu, najskôr hnedé, slušivo biele alebo naružovelo hnedé s tmavohnedými špičkami. Stredné tŕne chýbajú. Kvety sú mdlo až zlatožlté, 4 cm dlhé a 3,5 cm široké. Plod je oranžovo hnědý.

Sulcorebutia arenacea var. menesesii:


Poznámka: Nazvaná bola podľa mena nálezcu, E. Meneses, Bolívia. Rastlinu popísal v roku 1961 profesor Cárdenas ako Rebutia menesesii. Popis vyšiel v americkom časopise Cactus & Succulent Journal, 33 (4): 113. V roku 1963 ju Buining a Donald prekombinovali do rodu Sulcorebutia (Sukkulentenkunde 7/8: 104). Od roku 2006 je jej postavenie na úrovni variety pod S. arenacea (Gertel a de Vries, Cactus & Co. 10 (1):41). Zrejme najsevernejšie rastúca sulcorebutia, rastúca v nižšej nadmorskej výške (1200-1600 m), patrí do skupiny žlto kvitnúcich sulcorebutií z oblasti Ayopaya, odkiaľ je hlásená aj horúca novinka S. arenacea var. densispina. V obchodných ponukách možno ako menesesii nájsť zber KK 1818 (čo je však Cleistocactus), Karel Kníže vraj S. menesesii nikdy nezbieral. K menesesii bola v minulosti ako varieta priradená aj S. kamiensis (teraz S. arenacea var. kamiensis). V našich zbierkach málo rozšírená sulcorebutia, novšie ju v prírode zbierali len Jucker a de Vries. S. menesesii je charakteristická dlhším, slabým a ohybným otrnením, slamovo hnedej farby.

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia mentosa

Sulcorebutia steinbachii var. markusii fa.L333

Pokračujeme v predstavovaní druhov rodu Sulcorebutia pod písmenom M.

Abecedne je prvá mariana (teraz S. tiraquensis var. australis), o ktorej viac pri varietách S. tiraquensis. Bližšie sa pozrieme na markusii (S. steinbachii var. markusii), menesesii (S. arenacea var. menesesii), mentosa, mentosa var. swobodae a mizquensis (S. steinbachii var. mizquensis). K písmenu M patrí aj minima, čo je forma S. taratensis (S. steinbachii var. taratensis), muelleri je varieta S. crispata, muschii je S. arenacea var. kamiensis.


SULCOREBUTIA MARKUSII Rausch 1970

Sulcorebutia steinbachii (Werd.) Backeberg var. markusii (Rausch) Gertel et de Vries 2004

Typ: R 195, Walter Rausch
Lokalita: Bolivia, dep. Chuquisaca, prov. Mizque, severne od Vila Vila (Villa Viscarra), 3000 m.

Sulcorebutia steinbachii var. markusii R 195:

Sulcorebutia steinbachii var. markusii fa. WR 195a ,,longispina":

Iné nálezy: BB 1225.02, BB 1696.01, EH 7139, EH 7140, EH 7143, EK 7029, EK 7031, G 35, G 35a, G 90, G 190, G 191, G 316, He 119, He 120, He 121, He 122, HJW 174 až HJW 176, HJW 177a, HS 64, HS 64a, CH 806, KA 181, KB 494, KB 580, KHM 0020, KHM 0217, KP 47, L 333, LF 412, LH 1002, LH 1003, LH 1082, LH 1167, LH 1256, LH 1257, LH 1443, LH 1444, LH 1445, LH 1522, LH 1758, MS 380, MS 405, MS 406, MS 701, MS 864, NL 133, NL 134, PHA 442, PHA 443, PHA 444, PHA 555, PHA 1528, PHA 1531, RF 111, RH 827, RH 415 až RH 421, RH 827, RH 827a, RH 828, RH 3228, RM 438, RMR 431a, RMR 431b, RMR 432, RMR 433, SL 105-02, VS 545, VS 546, VZ 295 až VZ 300, VZ 334, VZ 587.

Sulcorebutia steinbachii var. markusii KP 47:

Sulcorebutia steinbachii var. markusii fa. NL 134:

Popis: Popísaná ako jednotlivá, v kultúre neochotne odnožujúca až vo vyššom veku, ale rastie pomaly, a to je príčinou nízkého vzrastu a drsného vzhľadu v prírode. Stonky sú 3 až 4 cm vysoké, až 6 cm široké, tmavozelené až hnedofialové, špirálovitých rebier je 10 až 17. Areoly sú 3-4 mm dlhé, 2 mm široké, s bielou vlnou. Okrajových trňov je 12 až 16, sú až 3 mm dlhé, hnedavo biele s tmavou špičkou a bázou, obvykle pritisknuté. Vzácne sa objaví i stredový tŕň až 8 mm dlhý, tmavšie hnedý až takmer čierny. Kvety sú 3,5 cm dlhé a široké, tmavo ružovo fialové, purpurové s belavým hrdlom alebo šarlátové.
Plod je hnedavo oranžový s drobnými šupinami.

Sulcorebutia steinbachii var. markusii fa. L 333:

Sulcorebutia steinbachii var. markusii fa. MS 405:

Poznámka: Rastlinu objavil v roku 1965 rakúsky botanik Walter Rausch spoločne s jeho priateľom a spoločníkom na cestách, pán Ernst Markus, na počesť ktorého bola pomenovaná. Popis vyšiel v roku 1970 v nemeckom časopise Kakteen und andere Sukkulenten 21 (6) str. 102. Rastliny z typového zberu R 195 nájdené severne od osady Vila Vila majú farbu pokožky tmavú, bronzovo tmavohnedú až čiernu, sú vzrastom väčšie a majú silmejšie otrnenie. Rastliny z lokalít od Sivingani sa vyznačujú svetlejšou pokožkou, olivovo hnedozelenej farby a tŕňmi viac priľahnutými. Farba tŕňov je žlto biela, oranžová až hnedá. Kvety sú červeno fialovej, karmínovej až purpurovej farby. Rastliny so zberu R 195a boli v zbierkach šírené pod neplatným názvom S. markusii var. longispina. S. markusii rastie solitérne, odnožuje len veľmi vzácne, zvyčajne len pri poškodení rastového vrcholu. V roku 2000 Gertel popísal S. markusii ssp. tintiniensis (teraz S. steinbachii var. tintinensis), o nej bližšie neskôr.

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia menesesii alias S. arenacea var. menesesii

SULCOREBUTIA LUTEIFLORA de Vries 2014

Typ: VZ 732, Johan de Vries
Lokalita: Bolivia, dep. Chuquisaca, prov. Azurduy, západne od San Pedro, v okolí Estancia Torre Pampa, 2674 m.

Sulcorebutia luteiflora VZ 732/4:

Foto: Johan de Vries

Sulcorebutia luteiflora VZ 732/5:

Foto: Johan de Vries

Iné nálezy: HJ 1307, HJ 1308, HJ 1331, KB 622, KB 628, LH 1810, LH 1811, MS 1420, MS 1421, MS 1422, RMR 0921, RMR 1224, VZ 733, VZ 781, VZ 782, VZ 830, VZ 831.

Popis: Telo jednotné, zriedka odnožujúce, 5 cm široké s 2,5 cm vysoké, pokožka svetlo zelená, rebier 13-17 špirálovito usporiadaných, úzke areoly 4 mm dlhé a 1 mm široké, počet okrajových tŕňov 23 až 29, tŕne až 12 mm dlhé, stredový tŕň žiadny, farba tŕňov svetlá, špinavo biela až bledo hnedá. Kvety lievikovito usporiadané, 40 mm široké a 40 mm dlhé. Púčiky hnedo červené, semená 1,5 mm široké a 1,3 mm dlhé.

Sulcorebutia luteiflora VZ 732/6:

Foto: Johan de Vries

Poznámka: Spolu so S. pirhuaniensis jedna z nedávno popísaných sulcorebutií, na prvý pohľad možno podobná so S. crispata. Nazvaná podľa žltej farby kvetov, z latinského luteiflora = žltokvitnúca. Rastlinu objavili v roku 2009 holandský botanik Johan de Vries a jeho nemecký spoločník na výprave, pán Roland Müller, v izolovanej lokalite západne od San Pedro, cesta zo Sopachuy do Azurduy. Popis vyšiel v roku 2014 v holandskom časopise Succulenta 93 (1) str. 12-23. Pri popise bola luteiflora porovnávaná so S. cantargalloensis, od ktorej sa odlišuje veľmi svetlým, ohybným otrnením (cantargalloensis má otrnenie tuhé, menej ohybné, tmavo až čierno zafarbené), počet tŕňov luteiflora je 23-29 (cantargalloensis 14-20), farba kvetu luteiflora je výlučne žltá (u cantargalloensis žltá, fialová, zriedka červená a oranžová), lievikovito tvarované kvety luteiflora sú veľké a dlhé, 40 mm široké a 40 mm dlhé (kvety cantargalloenis sú kratšie a menšie, 25-30 mm dlhé a 30-35 mm široké), telo luteiflora je jednotné, mierne odnožujúce (cantargalloensis odnožuje častejšie), luteiflora je väčšia, 5 cm široká a 2,5 cm vysoká (cantargalloensis 3 cm široká a 2,5 cm vysoká, merané bez odnoží). Podľa Gertela by bolo správnejšie S. luteiflora zaradiť ako varietu pod S. cantargalloensis a luteiflora je vraj len svetlo otrnená cantargalloensis. De Vriesom uvedené rozdiely však zrejme nahrávajú postaveniu luteiflora na úrovni dobrého druhu. Typová lokalita luteiflora (VZ 732) je vzdialená vzdušnou čiarou od typovej cantargalloensis (HJ 964) približne 14 km, najbližšie je lokalita VZ 782, asi 1 km. S. luteiflora rastie v nadmorskej výške 2300 až 3300 m.

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia markusii alias S. steinbachii var. markusii

Sulcorebutia vasqueziana ssp losenickyana R477

Sulcorebutia vasqueziana ssp losenickyana PHA489

Sulcorebutia vasqueziana ssp losenickyana WF15

Sulcorebutia vasqueziana ssp losenickyana VZ161 = brevispina R475

Sulcorebutia vasqueziana ssp losenickyana christiei JS433

Sulcorebutia vasqueziana ssp losenickyana christiei VZ206

Sulcorebutia vasqueziana ssp losenickyana christiei PHA649

Sulcorebutia vasqueziana ssp losenickyana christiei KP141

Moje letošní Sulcorebutia vasqueziana ssp. losenickyana

SULCOREBUTIA LOSENICKYANA Rausch 1974

Sulcorebutia vasqueziana ssp. losenickyana (Rausch) Gertel & Šída 2001

Typ: R 477, Walter Rausch
Lokalita: Bolivia, dep. Chuquisaca, prov. Oropeza, začíná niekoľko km severozápadne od Sucre, u cesty Sucre - Ravelo, 3200-3300 m.

Sulcorebutia vasqueziana ssp. losenickyana R 477:


Sulcorebutia vasqueziana ssp. losenickyana SE 114:

Iné nálezy: EK 7056, FK 68, FR 946a, G 25, G 25a, G 26, G 147, G 151, G 200, G 356 až G 358, GR 13, He 58, He 62, HJ 247 až HJ 249, HJ 252, HJ 252a, HJ 253, HJ 254, HJ 800 až HJ 802, HJ 802a, HJ 803, HS 1, HS 1a, HS 2 až HS 12, IF 39, JD 321, JD 328, JK 55 až JK 57, JK 199 až JK 206, JK 322, JK 444, JP 62 až JP 64, JP 128, KA 81, KA 83 až KA 87, KA 89, KA 370, KB 228, KB 319, KB 320, Kö 3, Kö 4, Kö 14, L 954, LH 695, LH 696, LH 795, LH 1058, LH 1059, LH 1115 až LH 1117, LH 1341, LH 1699, LH 1820, LH 1821, MB 4 až MB 6, MN 247, MS 740, MS 741, MS 1430 až MS 1432, NL 16 až NL 19, NL 23, PHA 167, PHA 492, PHA 494, PHA 1579, R 946, RH 738, RH 739, RH 746, RH 1733 až RH 1738, Rie 18, RM 16, RM 16a, RM 85, RMR 423, RMR 424, SE 114, SE 115, SE 116, US 83, VS 343, VS 344, VS 441, VS 442, VS 445, VS 447, VS 448, VS 559, VS 560, VZ 75 až VZ 80, VZ 88 až VZ 97, VZ 206, WF 15.

Sulcorebutia vasqueziana ssp. losenickyana fa. SE 116:

Sulcorebutia vasqueziana ssp. losenickyana PHA 167:

Sulcorebutia vasqueziana ssp. losenickyana PHA 494:

Popis: Popísaná ako jednotlivá v prírode, v kultúre tvorí trsy neochotne. Stonky sú tmavozelené, okolo 6cm vysoké a široké, asi 13 špirálovitých rebier. Areoly sú asi 6mm dlhé s bielou vlnou. Okrajových tŕňov je 14 až 16 i viac, do 25 mm dĺžky, žlté alebo hnedé až skoro čierne, s hnedou bázou a špičkou, tenké a ihlovité, tie na spodku areoly všeobecne tenšie a menej výrazne farebné. Stredové tŕne sa vždy neobjavia, obvykle na starších rastlinách v počte 1-4, podobne zafarbené ako okrajové, silnejšie a až 2cm dlhé. Kvety sú 3cm dlhé, 4cm široké, svietivo červené. Plod je hnedavo fialový alebo tmavočervený s ružovými šupinami. Semená sú 1,3-1,5 mm dlhé a 1,1-1,3 mm široké.

Sulcorebutia vasqueziana ssp. losenickyana HS 1a:

Sulcorebutia vasqueziana ssp. losenickyana HS 4:

Poznámka: Ďalšia klasika z rodu, možno najčastejšie zbieraná sulcorebutia. Nazvaná na počesť rakúskeho priateľa Waltera Rauscha, pán Egon Losenicky. Popis vyšiel v roku 1974 v nemeckom časopise Kakteen und andere Sukkulenten 25 (3) str. 49-50. Mimoriadne variabilný druh, hlavne v dĺžke a postavení tŕňov, ich farbe, prevládajúca farba kvetov je lesklo červená, s mierne žltkastým hrdlom, vyskytujú sa aj fialovo kvitnúce rastliny. V zbierkach dobre rozšírený druh, blízke príbuzné sú S. vasqueziana a S. vasqueziana ssp. chatajillensis. V roku 2003 popísali Bates, Halda, Heřtus a Horáček Sulcorebutia christiei (LH 1116, PHA 493), ktorá je podľa Gertela a spol. len synonymom S. losenickyana. Oproti typovej S. losenickyana sa odlišuje mohutnejším a odstávajúcim otrnenením.

Sulcorebutia vasqueziana ssp. losenickyana PHA 493 ,,christiei":

Sulcorebutia vasqueziana ssp. losenickyana KP 141 ,,christiei":

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia luteiflora

Sulcorebutia tiraquensis var. lepida EK7124

Sulcorebutia tiraquensis var. lepida

pozdravy
Vicent

Pokračujeme v predstavovaní druhov rodu Sulcorebutia pod písmenom L. Po lamprochlora a langeri si napíšeme o S. lepida (S. tiraquensis var. lepida), S. losenickyana (S. vasqueziana ssp.losenickyana) a novinke S. luteiflora. Neskôr pri varietách S. tiraquensis spomenieme laui (S. tiraquensis var. laui) a longiseta (S. tiraquensis var. longiseta, šírená aj pod názvom polymorpha). Laui je aj varieta S. breviflora (S. breviflora var. laui, L 314). V roku 2003 popísali Halda, Heřtus a Horáček S. lenkae (S. pulchra ssp. lenkae, LH 887) a S. lindae (S. tarabucoensis ssp. lindae, LH 1365, PHA 693). Podľa Gertela je lenkae S. pasopayana a lindae je forma S. tarabucoensis. Longispina je varieta S. callichroma (bývalá S. pulchra) a S. lindenii (JD 134) je forma S. steinbachii var. krugerae.


SULCOREBUTIA LEPIDA Ritter 1962

Sulcorebutia tiraquensis (Cárdenas) Ritter var. lepida (Ritter) Augustin & Gertel 2000

Typ: FR 369, Friedrich Ritter
Lokalita: Bolivia, dep. Cochabamba, prov. Carrasco, hory východne Totora, Copachuncho

Sulcorebutia tiraquensis var. lepida FR 369:

Foto: Willi Gertel

Sulcorebutia tiraquensis var. lepida FR 369:

Foto: Willi Gertel

Iné nálezy: BLMT 213.01, BLMT 214.01, EK 7123, EK 7124, FK 147, FK 149, G 74, G 76, G 76a, G 177, He 095, HS 32, JD 304, JD 306, JD 306a, KHM 29, LvH 21, LH 985, LH 1210, LH 1211, LH 1383, LH 1384, LH 1726 až LH 1728, MM 272, MS 787, MS 788, MS 789, PHA 424, PHA 425, PHA 722, PHA 723, PHA 1626 až PHA 1628, R 189, RH 799, RH 1654, RH 1655, RMR 212, US 10, US 31, VS 371, VS 372, VS 530, VS 531, VS 606, VS 607, VZ 135, VZ 136, WK 183, WK 212, WK 213, WK 708, WF 52, WF 54

Sulcorebutia tiraquensis var. lepida WK 212:

Foto: Johan de Vries

Sulcorebutia tiraquensis var. lepida VZ 136/1:

Foto: Johan de Vries

Popis: Telo jednotlivé alebo málo odnožujúce, pokožka tmavo sýto zelená. Rebier až 16, rozložených do 3-4 mm dlhých, 2-3 mm širokých a 3 mm vysokých hrbolkov. Areoly úzke, 0,5-0,8 mm široké, 2-3 mm dlhé. Tŕne polopriliehavé, skoro hrebeňovito usporiadané, pevné, pichľavé, vo farbe variabilné, čierne či červenohnedé alebo aj zlatožlté. Okrajových tŕňov 14 až 20, 3-7 mm dlhé, ihlovité, stredových tŕňov až 6, silnejšie než okrajové, viac odstávajúce, 5-10 mm dlhé. Kvety 20-30 mm dlhé, kvetné lôžko 3-4 mm široké so zašpičatelými zelenavými šupinami, kvetná trubka nálevkovitá, svetlejšie červená, 8-12 mm dlhá, vnútorné okvetné lístky 10-15 mm dlhé, 3-4 mm široké, rumelkovo až karmínovo červené, vonkajšie okvetné lístky zašpičatelé, na špičkách tmavšie. Tyčinky svetlo žlté až naružovelé, asi 8 mm dlhé, čnelka belavá, blizna so 6-8 lalokmi belavo žltá, asi 2 mm dlhá. Plody malé, kulovité. Semená čierne, matné, asi 1,3 x 1mm velké.

Sulcorebutia tiraquensis var. lepida VZ 135/5:

Foto: Johan de Vries

Sulcorebutia tiraquensis var. lepida VZ 135/7:

Foto: Johan de Vries

Poznámka: Rozporuplný taxon plný nejasností. Názov je odvodený podľa ceľkového vzhľadu, latinsky lepidus znamená pôvabný, nežný. Rastlinu popísal v roku 1962 nemecký botanik Friedrich Ritter, popis vyšiel v britskom vydaní časopisu National Cactus and Succulent Journal 17 (1):13. Ritterov údaj o typovej lokalite bol žiaľ neúplný ,,hory východne od Totora" sa môže vzťahovať aj na iné druhy sulcorebutií z tejto oblasti (totorensis, tiraquensis), pri popise nebola uvedená ani nadmorská výška nálezu. V zbierkach sa pod označením lepida zrejme nenachádza žiadny autentický rastlinný materiál a vedú sa spory, ako by mala skutočná lepida vyzerať. Rastliny z novších zberov šírené ako lepida sú S. tiraquensis var. tiraquensis alebo S. tiraquensis var. totorensis. Väčšinu vyššie uvedených poľných čísel preto treba brať s rezervou. Na záver chcem poďakovať pánovi Gertelovi a pánovi de Vriesovi za poskytnutie dôveryhodných fotografií do tohto príspevku.

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia losenickyana alias S. vasqueziana ssp. losenickyana

langeri Koe02

langeri HS240

langeri G245/5

SULCOREBUTIA LANGERI Augustin et Hentzschel 1999

Typ: HS 240, Heinz Swoboda
Lokalita: Bolivia, dep. Santa Cruz, prov. Vallegrande, 8 km severne Vallegrande, Muyurina, 2000 m

Sulcorebutia langeri HS 240:

Sulcorebutia langeri VZ 327/5:

Iné nálezy: AG 45, BB 229.01, BLMT 205.02, EH 11117, G 245, G 247, IF 84, JK 516, JO 668, JP 112, KA 256, KB 127, KB 300, KB 353, KB 354, KB 531, KHM 30, Kö 02, LH 718, LH 1214, LH 1379, MM 274, MS 422, NL 115, PHA 716, PHA 881, PHA 1421, RH 1639, RH 2366a,RH 3073, RH 3074, RH 3075, RM 67, RMR 640, RMR 727, SL66a-99, VS 368, VS 966, VZ 126, VZ 327, VZ 895, WK 953

Sulcorebutia langeri VZ 126/1:

Popis: Rastlina popísaná ako guľovitá, odnožujúca, telo 15 až 30 mm vysoké a 10 až 25 mm široké, so stlačeným temenom, pokožka načervenalo fialovo zelená. Rebier je asi 14, rozpadnuté na okrúhle hrbolky. Areoly sú pretiahlo eliptické, šikmo k rebru s krátkou, belavou a hnedavou plsťou. Tŕňov je 20 až 25, sú štetinovité, pritlačené, do 3 mm dlhé, biele alebo hnedavo biele, niekedy zahnuté alebo pokrútené, hrebienkovité, najdlhšie smerujúce nadol, stredový tŕň žiadny. Kvety sú svetlo žlté, 25 až 35 mm dlhé a rovnako široké, vonkajšie okvetné lístky sú žlté až nahnedlé s načervenalo hnedou špičkou, tyčinka a čnelka nažltlá so 4 až 6 bliznovými lalokmi. Plod zelený až hnedastý.

Sulcorebutia langeri LH 1214:

Sulcorebutia langeri VS 368:

Poznámka: Nazvaná bola podľa objaviteľa, páter Andreas Langer, ktorý rastlinu objavil blízko Vallegrande v 70-tych rokov minulého storočia. V 80-tych rokoch bola v európskych zbierkach šírená pod vtedy provizórnym menom langeri, ale aj pod názvom Sulcorebutia koehresii. Popis vyšiel až v roku 1999 v nemeckom časopise Kakteen und andere Sukkulenten 50 (8 ): 199-204, holotypom sa stala rastlina zo zberu HS 240 rakúskeho botanika - Heinz Swoboda. S. langeri bohato odnožuje, drobné telá sú pokryté priľahlými bielymi až hnedými krátkymi tŕňmi, pokožka je tmavozelená s fialovým nádychom, dominantná farba kvetu je svetlo žltá (s červenkastými vonkajšími okvetnými lístkami), poznáme však aj Gertelov klon s bielym kvetom (G 245/5). Blízky sused a morfologicky príbuzná s langeri je S. cardenasiana.

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia lepida alias Sulcorebutia tiraquensis var. lepida

PHA 1656

PHA1656


Vicent

S. LH 1572 (lamprochlora)

LH1572

LH1572

Vicent

SULCOREBUTIA LAMPROCHLORA de Vries 2011

Typ: VZ 658, Johan de Vries
Lokalita: Bolivia, dep. Chuquisaca, prov. Tomina, južne od El Villar, 1940 m

Sulcorebutia lamprochlora VZ 658/4:

Foto: Johan de Vries

Sulcorebutia lamprochlora VZ 658/2:

Foto: Johan de Vries

Iné nálezy: AG 73, AG 73a, AG 74, MS 816, MS 817, MS 818, MS 820, PL 20.668, RMR 705, RMR 909, RMR 910, VZ 716, VZ 717, VZ 718, VZ 720

Popis: Telo odnožujúce, široké 3,2 cm a vysoké 2 cm. Pokožka zeleno hnedá, silno lesklá počas vegetačného obdobia. Rebier 16, v tvare špirály, deliace sa na guľaté hrbolky (4 x 4 mm) s pretiahnutými areolami. Areoly úzke, menej ako 1 mm a dlhé 4 mm, šedobiele. Okrajové tŕne v počte 21, hrebeňovito usporiadané, priľahlé, na báze zosilené, svetlo hnedé a smerom ku špičke tmavšie. Dĺžka tŕňov do 4 mm, povrch tŕňov ľahko šupinatý, stredový tŕň chýba. Kvety sú až 30 mm dlhé a 38 mm široké, lievikovito tvarované a slabo voňavé, fialové až tmavofialové, hrdlo kvetu magentové. Čnelka bledá, slabo žltá, rovnako aj blizna, krorá má 5 lalokov, nitky svetlé - žlto magentové. Púčiky zahrotené, tmavo fialové. Plod 4,5 mm veľký, zeleno hnedý, semená 1 mm dlhé a široké, matne čierne.

Sulcorebutia lamprochlora VZ 658/5:

Foto: Johan de Vries

Poznámka: Nazvaná bola podľa jej lesklej pokožky, lamprochlora v latinčine znamená žiarivý, lesklý. Objavil ju holandský botanik Johan de Vries v roku 2007 v provincii Tomina, v lokalite západne od Puente Azero. Popis vyšiel v roku 2011 v holandskom časopise Succulenta 90 (1) str.9-19. Spoločne so S. atrospinosa (vyskytuje sa neďaleko) a S. roberto-vasquezii, rastú oproti iným sulcorebutiám v nižšej nadmorskej výške (1500 - 2150 m). Pri popise bola lamprochlora porovnávaná so S. roberto-vasquezii, oproti ktorej má menšie telo (3 cm oproti 7 cm, merané v kultúre), častejšie odnožuje (rob.-vasquezii neodnožuje), kratšie kvety (3 cm oproti 5 cm), kvitne len fialovo, červeno fialovo (pri roberto-vasquezii je dominantná farba kvetu bielo ružová, zriedka fialová), otrnenie je kratšie ( 4 mm oproti 6 mm). Ku S. lamprochlora by mal patriť aj Horáčkov zber LH 1572 (šírený aj pod názvami crispata a atrospinosa) a zrejme aj zber PHA 1794 (v Heřtusovom zozname s nesprávnym názvom lamplochlora). Gertel považuje S. lamprochlora a S. atrospinosa len za formy S. crispata.

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia langeri.

Sulcorebutia steinbachii var. krugerae

Sulcorebutia steinbachii var. krugerae RV105

Sulcorebutia steinbachii var. krugerae fa. lindenii JD134

Vicent

SULCOREBUTIA KRUGERI (Cárdenas) Ritter 1961

Sulcorebutia steinbachii (Werderm.) Backeb. var. krugerae (Cárdenas) Fritz, Gertel & de Vries 2004

Typ: MC 5495, Martín Cárdenas
Lokalita: Bolivia, dep. Cochabamba, prov. El Cercado, severne od Cochabamba, pri Tupuraya, 2570 m.

Sulcorebutia steinbachii v. krugerae WK 177:

Sulcorebutia steinbachii v. krugerae Rie 12:

Iné nálezy: HS 130, JD 314, KA 222, LvH 15, PM 151, R 250, Rie 12, RV 105, WK 177

Popis: Rastlina vytvára zhluky guľovitých stonkov s vekom sa predlžujúcich. Jednotlivé stonky sú 10-20 mm vysoké a 15-25 mm široké. Pokožka je svetlejšia až tmavšie zelená, temeno je uprostred znížené. Rebier 10-12, špirálovitých, 2 mm vysokých, rozložené v úzko pozdĺžne navzájom posunuté hrboly. Areoly sú blízko seba, tenké, pretiahnuté, 1-2 mm od seba vzdialené, krémové, neskôr šedo plstnaté. Okrajové tŕne sú hrebeňovito postavené, priľahlé, prepletené, v počte 12-19, štetinovité, 2-3 mm dlhé, belavé s hnedou špičkou, na báze ľahko zosilené, 1 až 2 stredové tŕne, niekedy chýbajú, sú krátké a jemné, nahnedlé. Kvety sú nálevkovité, zlatožlté až oranžové, 2,5cm dlhé a široké, niektoré plátky sú občas červenavo oranžové, nitky a prašníky sú svetlo žlté, čnelka svetlo žltá s piatimi belavými bliznovými lalokmi. Plod je nafialkasto červený, s drobnými šupinami, 3 mm v priemere veľký, semena sú malé, 1 mm dlhé, lesklo čierne.

Sulcorebutia steinbachii v. krugerae:

Sulcorebutia steinbachii v. krugerae fa. PHA 735 ,,lindenii":

Poznámka: Ďaľšia klasika z rodu, jedna z prvých popísaných sulcorebutií. Dlhé roky šírená pod menami krugeri, krugerii, kruegeri, krϋgeri, krugerae. Správne je vraj krugerae a v súčasnosti je jej postavenie na úrovni variety pod S. steinbachii. Rastlinu popísal v roku 1957 prof. Martín Cárdenas ako Aylostera krugeri. Popis vyšiel vo francúzskom časopise Cactus 12 (57) str. 260-261. Nazvaná bola na počesť nálezkyne, pani Anna Maria Kruger. V roku 1959 Backeberg prináša názov Rebutia kruegeri. V roku 1961 ju Friedrich Ritter prekombinoval do rodu Sulcorebutia. Rastlina je premenlivá v prítomnosti stredových tŕňov a vo vyfarbení otrnenia (od špinavo bielej, žltkastej až po svetlo hnedú), tŕne sú priľahlé, farba kvetov je oranžovo žltá s červenkastou špičkou vonkajších okvetných lístkov. Pri krugeri sa môžme stretnúť aj s červeno kvitnúcou formou, označovanou ako lindenii (JD 134, MK 2720, PHA 735 ?). Pod krugeri bola ako varieta v minulosti zaradená aj hoffmannii. Typová lokalita zanikla v 80-tych rokoch minulého storočia z dôvodu rozrastajúceho sa mesta Cochabamba, všetky rastliny z novších zberov predávané s názvom krugeri, krugerae sú červeno kvitnúce formy z oblasti východne od Cochabamba-Colomi alebo S. hoffmannii.

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia lamprochlora.

Sulcorebutia tiraquensis ssp krahnii WK279

Sulcorebutia tiraquensis ssp krahnii VZ131a

Vicent