Téma:

Jano,mám dotaz ohledně sběru WR707 loni vyseto a celkem to klíčilo,takže bych rád věděl,jestli to není překlep čísla a ještě dotaz na kamiensis,jelikož ji vedu jako varietu candiae.Já jen abys ji třeba omylem nepřeskočil

Ano, tato sulka je dobře rozšířená i v mé na sulky nespecializované sbírce. Zde klasická WR 245:


a rovněž klasická HS 29:


a ještě jedna HS 29, ale poněkud světlejší:


PS: Mimochodem, jako vždy skvěle zpracované .

Také tu mám jednu kvetoucí z loňska..

SULCOREBUTIA CANDIAE (Cárd.) Buining & Donald 1963

Sulcorebutia arenacea (Cárdenas) Ritter var. candiae (Cárd.) Gertel et de Vries 2006

Typ: MC 5531, Martin Cárdenas
Lokalita: Bolívia, dep. Cochabamba, prov. Ayopaya, medzi Santa Rosa a Tiquirpaya, 2800 m.

Sulcorebutia candiae HS 29:

Sulcorebutia candiae L 963:

Iné nálezy: FR 774, G 128, G 129, HJ 939, HJ 942, HS 29, JO 693, JO 694, KAS 28, L 963, LF 391, LH 1393, PHA 733, R 245, RH 689, RH 690, VS 393, VS 394, VZ 608

Sulcorebutia candiae R 245:


Popis: Telo široko guľovité, odnožujúce, jednotlivé hlavy až 30 mm vysoké a 50 mm široké, pokožka tmavo zelená, 15-20 rebier rozdelených do hrbolov, areoly podlhovasté, krémovo biele. Tŕne iba okrajové, paprskovito usporiadané, priľahnuté, 3-7 mm dlhé, tenké, žltkasté, niektoré svetlejšie, horné tŕne väčšinou dlhšie, často pokrútené. Kvet až 30 mm dlhý, trubka a kvetné lôžko s olivovo zelenými šupinami. Okvetné lístky žlté. Plod guľovitý, až 5 mm dlhý a široký. Semená až 1,4 mm dlhé, tmavohnedé.

Sulcorebutia candiae:

Poznámka: Jedna z najstarších sulcorebutií bola popísaná v roku 1961 profesorom Cárdenasom ako Rebutia candiae. Popis vyšiel v americkom časopise The Cactus and Succulent Journal, 33(4): str. 112-113. V roku 1963 ju páni Buining a Donald prekombinovali do rodu Sulcorebutia. V nemecko-holandskom systéme členenia rodu Sulcorebutia je candiae považovaná za varietu S. arenacea a správny názov by mal znieť S. arenacea var. candiae. Nazvaná bola podľa objaviteľa, bolívijského inžiniera - Daniel Candia. Je charakteristická zlato žltým kvetom a väčšinou žltými, žlto-hnedými tŕňmi. Vyskytujú sa však aj rastliny so svetlými, špinavo bielymi tŕňmi. Farba kvetu môže mať tiež aj mierne oranžový odtieň a rastlina je premenlivá aj v hustote, dĺžke a mohutnosti otrnenia. V roku 1966 Backeberg popísal Sulcorebutia xanthoantha, čo je len synonymum S. candiae. Ak sa nešpecializujete na rod Sulcorebutia a náhodou máte žlto kvitnúcu sulcorebutiu, s najväčšou pravdepodobnosťou to bude candiae, ktorá je v našich zbierkach pomerne dobre rozšírená.

Sulcorebutia xanthoantha:


foto: Kiwi

Sulcorebutia candiae f. xanthoantha:

foto: Milan Štrauch (KK Spišská Nová Ves)

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia canigueralii.

Pokračujeme v predstavovaní druhov rodu Sulcorebutia. Pod písmenom C sa abecedne po callichroma môžme stretnúť s názvom camachoi, čo je Knížeho zber KK 1801 (zrejme S. tiraquensis v. tiraquensis). Nasleduje camargoensis.

SULCOREBUTIA CAMARGOENSIS Gertel, Jucker 2004

Typ: HJ 843, Hansjörg Jucker
Lokalita: Bolívia, dep. Chuquisaca, prov. Nor Cinti, 16 -30 km severo-východne od Camargo, 3 400 - 3600 m.
Iné nálezy: HJ 478, HJ 478a, LH 1432, LH 1436, MM 377

Sulcorebutia camargoensis HJ 843:


Popis: Telo jednotlivé, neskôr odnožujúce, guľovité až mierne vytiahnuté, v priemere 10 až 20 mm široké, temeno mierne prepadnuté. Pokožka šedo zelená až hnedo zelená. Rebier 8 - 13, špirálovito usporiadané hrbolky, 6 mm dlhé, 5 mm široké a 1-2 mm vysoké. Na hornej strane hrbolku čiarkovité úzke areoly, s nepatrným množstvom svetlej plsti. Okrajové tŕne v počte 9 - 15, dĺžka tŕňov 2 - 3 mm. Farba hladkých tŕňov šedavo biela až svetlo hnedá. Okrajové tŕne pritisknuté a zahnuté k telu. Stredový tŕň žiadny. Kvety široké, nálevkovité, v priemere asi 25 mm veľké. Vonkajšie okvetné plátky hnedavé, ku špičke tmavo hnedé, 8 - 10 mm dlhé, kopijovité, vnútorné plátky dole načervenalé, smerom hore prechádzajúce do žltej, na špičke hnedé. Tyčinky biele až svetlo nažltlé, krátke ružovo sfarbené nektárium. Čnelka zelenkastá, smerom hore trochu načervenalá, dlhá 10 mm s ôsmymi bliznovými lalokmi. Semená guľovité až vajcovité. Plod červeno hnedý, s tmavšími šupinami.

Sulcorebutia camargoensis HJ 843, zbierka Ladislav Fischer, Hořice:

Poznámka: S. camargoensis objavil v roku 1994 švajčiarsky botanik a cestovateľ Hansjörg Jucker v ťažko prístupných horách. Nazvaná bola podľa mesta Camargo, v okolí ktorého sa vyskytuje v pomerne vysokej nadmorskej výške, nad 3 500 m. Poľné číslo prvotného nálezu bolo HJ 478, rastlina bola popísaná o desať rokov neskôr, podľa zberu HJ 843. Popis bol uverejnený v nemeckom časopise Kakteen und andere Sukkulenten, 2004, 55 (4): 85-92. Rastlina je charakteristická šedo zeleným telom, krátkymi a tesne priľahnutými plochými tŕňmi a dlhším repovitým koreňom. Farba kvetov je v rôznych odtieňoch tmavožltej až oranžovo žltej s červenkastou až nahnedlou špičkou vnútorných okvetných lístkov. Sulcorebutia camargoensis tvorí spojovací článok medzi sulcorebutiami z okolia Sucre a najjužnejšie sa vyskytujúcou S. tarijensis (a jej ssp. carichimayuensis). V okolí areálu rozšírenia camargoensis sa nenašli žiadne iné sulcorebutie, na stanovisku S. camargoensis rastie aj Cintia knizei.

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia candiae.

lindsei napsal: Pomalu by jsi se mohl pustit do abecedy rebucek,když ti to tak fešně jde

Michal, možno Aylostery a Mediolobivie by som do dôchodku zvládol, ale v klasické rebucky ani omylom.

Podľa môjho laického názoru je zmena názvu pulchra na callichroma z nasledovného dôvodu:
Podľa Cárdenasovho popisu uverejnenom v American journal (1970: 38-39) má Rebutia pulchera (čo bol preklep v názve a neskôr ho opravil na pulchra a Donald prekombinoval v roku 1971 do rodu Sulcorebutia) svetlo zelené telo a fialové kvety so svetlejším stredom... Rastliny šírené dlhé roky pod názvom Sulcorebutia pulchra (HS78 a spol.) nemajú svetlo zelenú farbu pokožky ani náhodou... O oprávnenosť zaradenia a označenia týchto rastlín ako S. pulchra vedú botanické špičky spory už niekoľko rokov. Keď pán Johan de Vries tvrdí, že po 40-tich rokoch našiel pravú pulchru, rastlinu (VZ 642) zodpovedajúcu Cárdenasovmu popisu, uverejní platný popis tejto rastliny, a všetky doterajšie pulchry ,,premenuje" na callichroma, budem to brať ako fakt a moje pulchry tiež volať callichroma. V evidencii si však ponechám poznámku ,,ex pulchra".

Ku S. bruchii n.n. HS 119:
Pridržiavam sa členenia podľa Gertela a de Vriesa, ktorí pre HS 119 udávajú, že je to varieta alebo forma Sulcorebutia albissima.
S. albissima var./fa. HS 119 (bruchii):

Swoboda pre HS 119 uvádza lokalitu ,,východne od Aiquile, južne Villa Granado pri Pirhua Pirhua, 2500 m. Nie sú to teda ,,klasické" albissimy rastúce západne od Aiquile, ale rastliny z areálu východne, juhovýchodne od mesta. Moja ,,bruchii" rastie trsovito, tŕne sú jemnejšie, nie také drsné ako u typovej S. albissima.
V zbierke mám dve mladé S. sedae LH 1579, zatiaľ ich len sledujem.
S. sedae LH 1579:

Heřtus pre Sulcorebutia sedae n.n. PHA 1290 a PHA 1406 uvádza lokalitu Pirua - Pirua, Bolívie. Sulcorebutia brevispina n.n. v zbierke nemám, podľa Gertela je to vasqueziana ssp.

U mě tedy také jmenovky zůstanou, prostě pulchra je pulchra.

Tiež som už za tie roky unavený nomenklatúrnymi zmenami mien a presúvaní variet až cez tri druhy. Ešte že nomenklatúra hovorí že môžeme ich viesť v akokolvek platne popísanej forme. Menovky zásadne nemením. Ešte sa v tom ako tak vyznám. Pár poznámok: Zaradiť HS119 bruchii k albissime je zhovädilosť. Rastliny absolutne odlišné. Skúste porovnať 10 ročné rastliny v 10cm kochlíku. Osamelá albissima roztláča okraje, bruchii počet telíčok nespočítaš atď.atď.Snáď neprezradím veľa. Pri poslednom rozhovore s p. Heřtusom som sa dozvedel , že sa chystá(možno už aj je) platný popis bruchii. Má už aj provizórne meno S. sedae. Má to byť pôvodná bruchii, aj keď rastlina ktorú som dostal sa až na to čo považujeme za bruchii veľmi nepodobá. Foto nemám, pretože fotím až na výnimky kvitnúce rastliny. Na jar určite pošlem. K S.brevispina. Pendluje od vasqueziany k caniguerali. To pretože,že nepasuje k žiadnej z nich. Pokial ju niekto znovu nenájde, menovku si ponechajte.

Já teda nevím jak vám všem ostatním,ale mě ten název callichroma pořád nějak nejde na jazyk!Pulchra jim prostě slušela mnohem víc Ale tobě Jano za všechny tyto informace mockrát děkuji Pomalu by jsi se mohl pustit do abecedy rebucek,když ti to tak fešně jde

SULCOREBUTIA CALLICHROMA var. LONGISPINA Johan de Vries 2012

Typ: HS 78a, Hans Swoboda
Lokalita: Bolívia, dep. Chuquisaca, prov. Zudaňez, pri ceste Zurrima - Presto, v okolí Quiquijana, 2800 m

Sulcorebutia callichroma SL 47-99:


Iné nálezy: G 165, He 80, JO 647, JN 107, LH 699, MS 663, PHA 1470, RH 770, SL 47-99, VJ 67, VS 347, VZ 118

Sulcorebutia callichroma v. longispina VS 347:



Popis: Telo splošteno guľaté, bohato odnožujúce. Pokožka šedo zelená, striebristo šedo zelená s väčším alebo menším podielom fialovej medzi hrboľmi. Tŕne tenké, ohybné, prepletené, dlhé 3 - 30 mm. Farba tŕňov premenlivá, špinavo biela, žlto hnedá, hnedá, hnedo čierna. Kvety zafarbené vo svetlých až tmavých odtieňoch ružovo fialovej. Semená asi 1,4 mm dlhé a 1,2 mm široké.

Sulcorebutia callichroma v. longispina LH 699:


Sulcorebutia callichroma v. longispina VJ 67:

Poznámka: S. callichroma var. longispina bola pôvodne popísaná dvojicou českých botanikov (Slaba, Šorma) v roku 2007 ako Sulcorebutia pulchra var. longispina podľa zberu HS 78a Hansa Swobodu, z roku 1983. Popis vyšiel v časopise Kaktusy (2007, 43 (1) str. 10-15). Po objavení pravej Cárdenasovej S. pulchra prináša Johan de Vries v roku 2012 názov S.callichroma var. longispina. Oproti S. callichroma var. callichroma (predtým S. pulchra) sa varieta longispina odlišuje hustejším a až 6 krát dlhším, prepleteným otrnením (názov z latinského longispina = dlhotrná, s dlhými tŕňmi). Odlišná je var. longispina aj tým, že omnoho viac odnožuje, rastie trsovito. Farba pokožky je sivo modro zelená s viac alebo menej fialovým nádychom a u starších rastlín prechádza do striebristo šedej. Farba tŕňov varíruje od špinavo bielej, svetlo hnedej, žlto hnedej po tmavo hnedú, hrdzavo hnedú a aj hnedo čiernu. Farba svietivo lesklých kvetov je svetlo fialová, s viac alebo menej svetlým magentovým hrdlom.

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia camargoensis.

Janko, moc pěkné, líbí se mi to čím dál víc.

lindsei napsal: Teda Jano,jsem zas díky tobě o něco chytřejší.Opravdu jsem do dneška nevěděl,že pulchra,se už delší dobu jmenuje callichroma,jsem vážně žabař a to jsem toho ohledně sulek přečetl už dost! Díky ti

Jo, tak to jsme dva.

Teda Jano,jsem zas díky tobě o něco chytřejší.Opravdu jsem do dneška nevěděl,že pulchra,se už delší dobu jmenuje callichroma,jsem vážně žabař a to jsem toho ohledně sulek přečetl už dost! Díky ti

Pokračujeme v predstavovaní druhov rodu Sulcorebutia. Pod písmenom B sa môžme ešte stretnúť s názvom brevispina čo je zrejme S. vasqueziana ssp. Názov bruchii sa spomína pri Swobodovom zbere HS 119, je to však len var./forma S. albissima. Vyskytuje sa zriedkavo aj názov brunispina, ako forma S. mentosa var. swobodae a aj pri S. tiraquensis var. renatae.
Nasleduje písmeno C. S. caineana je synonymum pre S. breviflora v. haseltonii. S. callecallensis je nádherná, miniatúrna varieta S. tarabucoensis. Konečne sa dostávame ku S. callichroma a S. callichroma var. longispina, čo sú rastliny v našich zbierkach donedávna nesúce názov Sulcorebutia pulchra a S. pulchra var. longispina.

SULCOREBUTIA CALLICHROMA Johan de Vries 2012

Typ: HS 78, Hans Swoboda
Lokalita: Bolívia, dep. Chuquisaca, prov. Zudaňez, v okolí Quiquijana, 2700 - 2900 m.

Sulcorebutia callichroma HS 78:

Iné nálezy: G 105a, G 164, G 166, G 167, G 208, G 285, G 287, G 288, G 321, G 361, He 79, KA 200, RH 769, SE 179, VS 420, VS 421, VZ 115, VZ 116, VZ 117, VZ 119 až VZ 122a

Sulcorebutia callichroma VZ 116:

Sulcorebutia callichroma VS 421:

Popis: Telo solitérne, v kultúre časom mierne odnožujúce, 30 mm vysoké, pologuľaté až guľaté, pokožka matná, zelenavo bronzová, načervenalá až hnedo čierna. Rebier 13, špirálovito usporiadaných do hrbolkov dlhých 6 mm a širokých 5 mm. Areoly 5 mm dlhé a 0,5 mm široké, so šedobielou vlnou. Okrajových tŕňov 12, pritisknuté k telu až mierne odstávajúce, asi 3 mm dlhé, žlto zelené, časom šednúce, mäkké, nepichavé, pružné, väčšinou s tmavou až čiernou bázou, stredový tŕň chýba. Kvety nálevkovité, 35 mm dlhé a rovnako široké, svetlo ružovo fialové až svetlo červené, stred svetlejší. Okvetné lístky kopijovité, celokrajné, niekedy zvlnené, vnútorné šupiny na kvetnom lôžku zelené, blizna a prašníky belavo žlté. Plod guľovitý, veľký asi 5 mm. Semená guľovité, dlhé asi 1 mm a široké 0,9 mm, matné, hnedavo čierne.

Sulcorebutia callichroma (fa. albiareolata) RF 147:

Poznámka: Úplný názov znie Sulcorebutia callichroma var. callichroma. Je charakteristická mimoriadne krátkym, len 3 až 5 mm dlhým, priľahnutým otrnením. Popísal ju holandský botanik, cestovateľ a jeden z najväčších znalcov na rod Sulcorebutia, pán Johan de Vries. Popis bol uverejnený v holandskom časopise Succulenta v apríli (dubnu) roku 2012 (91, číslo 2, str. 60 - 69). Podkladom mu bol Swobodov zber HS 78. V našich zbierkach sa od roku 1983 vyskytujú pod týmto označením rastliny nesúce názov Sulcorebutia pulchra. Je to však nesprávne pomenovanie. Skutočná, pravá S. pulchra bola popísaná v roku 1970 Cárdenasom ako Rebutia pulchra (MC 6310). Nešťastím bolo, že Cárdenasove rastliny sa do zbierok nerozšírili. Donald prekombinoval v roku 1971 Rebutia pulchra pod rod Sulcorebutia. V roku 1997 Hunt radí pulchra ako podrod (subspecies) S. canigueralii. V roku 2007 skupina čekých botanikov (Šorma, Slaba) prináša varietu albiareolata (S. pulchra var. albiareolata) čo je pravdepodobne len forma S. callichroma. Dnes už vieme, že z botanického hľadiska sa naše pulchry a ich variety longispiny majú správne volať S. callichroma a S. callichroma var. longispina. Dokladový materiál (Epityp) znovu objavenej ,,pravej" Sulcorebutia pulchra je rastlina z de Vriesovho zberu VZ 642.

Nabudúce si napíšeme viac o variete longispina.

Niečo z mojich v tomto okruhu

L314



L314



LH 1259 úplne iná

Tak já také přiložím dříví do kamen?Jsem hledal ve své galerii a mám tu dva kousky S.breviflory v.laui L314 a LH1096

SULCOREBUTIA BREVIFLORA var. LAUI Diers 1991

Typ: L 314, Alfred Lau
Lokalita: Bolívia, dep. Cochabamba, prov. Esteban Arce, západne od La Viňa, 2800 m
Sulcorebutia breviflora L 314:



Iné nálezy: FH 1370, KK 1263, LH 1259, LH 1260, MM 312, MM 313
Popis: Telo solitérne, v kultúre odnožujúce, guľaté, neskôr mierne pretiahnuté, až 60 mm široké, temeno znížené. Pokožka zelená až olivovo hnedo zelená. Rebier 12-16, špirálovito rozložených do kuželovitých hrbolkov; areoly pozdĺžne oválne, až 6 mm dlhé, 2 mm široké. Tŕne prevažne iba okrajové, v počte 12-16, hrebeňovito usporiadané, väčšinou priľahlé, 5-10 mm dlhé, belavé až nažltlé, čerstvé niekedy aj tmavo hnedé. Kvety pučiace z boku tela, 30-40 mm dlhé a široké, vo farbe veľmi premenlivé, biele, krémové, svetlo žlté, oranžovo žlté, oranžovo červené, rumeľkovo červené, karmínovo červené, tmavo červené, svetlo až tmavo purpurovo červené, existujú ale tiež dvojfarebné kvety v rôzných kombináciách s bielym, žltým i načervenalým hrdlom, u tmavých odtieňov kvetov farba čiastočne prechádza aj na nitky; púčiky nahnedlé, načervenalé alebo olivovo zafarbené, u svetlých odtieňov kvetov viac zelené; rovnaké zafarbenie šupín na kvetnom lôžku a trubke; okvetné lístky kopijovité, 12-15 mm dlhé a 4-5 mm široké; nitky v hornej časti a prašníky nažltlo biele; belavá čnelka asi 10 mm dlhá, nažltlo biela blizna s málo roztiahnutými ramenami medzi najvyššími prašníkmi. Plod guľovitý, nazelenalý až načervenalý, 4-5 mm široký. Semená matne hnedo čierne, asi 1,3 mm dlhé a 1,1 mm široké.

Sulcorebutia breviflora v. laui LH 1259:

Poznámka:
Nazvaná podľa podľa mena objaviteľa - Alfred Bernhard Lau. Veľmi premenlivá vo farbe kvetov. Oproti breviflora var. breviflora a breviflora var. haseltonii farba kvetov nie je len žltá. Mierne prevažujú fialové, červeno-fialové formy, menej už citrónovo žltá, skoro biela a fialová s bielym stredom. Vzácna forma je tehlovo-červená. V otrnení je premenlivosť o niečo menšia, pozorovateľná hlavne v hustote. Citrónová forma má napr. tuhšie odstávajúce tŕne. V ostatných vlastnostiach ako je veľkosť tela, vyostnenia, plody a semená, spadá varieta laui plne do variačnej šírky var. haseltonii.

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia callichroma.

Poznámka:
Celý tento okruh rastlín je jeden chaos. Brevifloru(brachyanthu)popísal r.1965 profesor Cardenas. Myslí si niekto, že by sa tento znalec Bolívie zmýlil o 1000m(1km) výškových v mieste nálezu. Tak to ani náhodou. V roku 1966 popisuje ďalšie dva nálezy S.caineana a S. haseltonii. Určite vedel že sa jedná o rozdielne rastliny. O to viac, že popis breviflory bolo treba revidovať, aby sa nám tam pomestili tie naše dnešné.
Aby toho nebolo dosť odčlenili varietu laui. Žltokvitnúce sú breviflory. Tie z inou farbou kvetu sú varietou laui. Nevadí, že majú to isté zberové číslo. Dobrá haluz. Podľa mňa by sa všetky tieto rastliny mali volať S.caineana. A kde je breviflora? Nuž neviem. Rastlin vyhovujúcich pôvodnemu popisu je ako šafránu. Možno sa stratila ako mnohé iné MC zbery. Veď aj S.glomerisetu poznáme iba ako zber MC 4399. Tá ale silne odnožuje. Odnože okamžite zakoreňujú. Kedže nemá repovité korene znesie veľmi drsné zachádzanie. Preto sa chvala bohu v naších zbierkach zachovala.

Prvú brevifloru som pred mnohými rokmi získal od f. UHLIG a druhú identickú rastlinu v tom istom roku som zakúpil v Budapeštianskej tržnici. Obe mali označenie MC6140. Na prekvapenie vykvitli obe v maslovej farbe. Ináč zodpovedali popisu. Rastú veľmi zvolna a odnože sa ukázali až po mnohých rokoch. Určite sa pôvodne jedná o odnože z tej istej rastliny, pretože sa nedajú sprášiť. Z inými (neumyselne) semená tvoria. Kvety malé, na obrázku v plnom otvorení.

Pokračujeme v predstavovaní druhov rodu Sulcorebutia, pod písmenom B. Abecedne nasleduje S. bicolorispina nom. nudum, čo je Knížeho neplatný názov pre S. tiraquensis var. aglaia. Ďalšia na rade je záhadná breviflora.

SULCOREBUTIA BREVIFLORA Backeberg 1966

Sulcorebutia breviflora Backeberg 1966 emend. Diers 1991 var. breviflora

Typ: MC 6140, Martin Cárdenas
Lokalita: Bolívia, dep. Cochabamba, prov. Capinota, pri brehoch rieky Rio Caine, asi 10 km juhovýchodne od Capinota, 2000 m.

Sulcorebutia breviflora MC 6140, zbierka Václav Šeda, Vysoké Mýto:

Sulcorebutia ,,brachyantha", zbierka Václav Šeda, Vysoké Mýto:

Sulcorebutia breviflora WK 382:

Sulcorebutia breviflora:

Foto: Kiwi

Iné nálezy: WK 382, LH 1096 ???
Popis: Telo jednotlivé, zploštelo guľaté, až 15 mm vysoké a 35 mm široké, pokožka hnedozelená, temeno znížené. Jedenásť špirálovitých rebier, delené 4 mm vysokými a 6 mm širokými hrbolmi, areoly pretiahnuté, 5 mm dlhé, s bielou plsťou. Okrajové tŕne hrebeňovito usporidané, 6 mm dlhé, biele, so zosilnenou bázou. Stredový tŕň žiadny. Kvet žltý, 25 mm dlhý a široký, okvetné lístky kopijovité, vnútorné na vrchole nahnedlé, vnútorné v hornej časti vyhnuté von. Kvetná trubka 7 mm dlhá, kvetné lôžko 4 mm široké, obe s hnedými šupinami. Tyčinky oranžovo žlté, prašníky svetlo žlté, čnelka belavá, svetlo žltá blizna so štyrmi lalokmi. Plod guľovitý, široký 4 mm. Semená až 1,4 mm dlhé a široké, tmavohnedé.

Sulcorebutia breviflora LH 1096 (pravá breviflora var. breviflora alebo len var. haseltonii ???):

Pod označením LH 1096 mám aj rastlinu, ktorá sa podľa môjho názoru viac podobá na var. laui:


Poznámka: Úplný názov by mal byť S. breviflora var. breviflora. Pôvodne ju profesor Martin Cárdenas popísal v roku 1965 ako Rebutia brachyantha, pre jej krátku kvetnú trubku žltých kvetov. Tento Cárdenasov názov bol však duplicitným názvom, homonymom starej Rebutia brachyatha (Wesner) Buining et Donald (1963). Backenberg v roku 1966 Cárdenasovu ,, sulkovú" R. brachyanta nahradil názvom breviflora a prekombinoval ju do rodu Sulcorebutia. Krahnov zber WK 382 je identický ako Cárdensová typová rastlina MC 6140. Sulcorebutia breviflora (S. breviflora var. breviflora) rastie oproti väčšine rastlín z rodu v nižších nadmorských výškach (Cárdenas uvádza 2000 m n.m.). Pri S. breviflora sa často spomína aj názov caineana, ktorý v roku 1966 použil prof. Cárdenas a označil zber MC 6223 ako Rebutia caineana. V tom istom roku pre zber MC 6222 použil označenie Rebutia haseltonii, ktorú v roku 1971 Donald prekombinoval do rodu Sulcorebutia (nazval ju S. haseltonii) a Lothar Diers v roku 1991 prináša názov S. breviflora var. haseltonii. Ešte spomeniem názov S. breviflora var. breviflora subvar. viridior, ktorý v roku 1991 použil Diers. Typová rastlina (L 313, Alfred Lau) je však zrejme tiež len var. haseltonii. A ešte trochu zemepisu, aby toho chaosu nebolo málo. Cárdenas udáva pre miesto nálezu typovej Rebutia brachyanta názov pohoria Sikhimirani, provincia Capinota, neďaleko La Viňa . Samotná osada, kanton La Viňa však patrí pod obec (municipal) Anzaldo z provincie Esteban Arce (kapitálne mesto provincie je Tarata), department Cochabamba, Bolívia. V nedávnom období skupina českých botanikov (Horáček, Heřtus a spol.) uvádza oblasť rozšírenia S. breviflora v blízkosti osady La Viňa, vo výške 2850 m (LH 1096). Na záver možno konštatovať, že pravá S. breviflora var. breviflora sa v našich zbierkach vyskytuje len veľmi vzácne, jedná sa výhradne o staré Cárdenasove klony a oveľa rozšírenejšie sú variety laui (L314) a haseltonii (HS 144, L315, R 198, RV 372, WK 167). Pre všetky tieto rastliny sa u pestovateľov a obchodníkov často používa už spomenutý Cárdenasov názov caineana (podlľa rieky Rio Caine), čo celý problém ,,pravej" S. breviflora var. breviflora ešte viac zneprehľadňuje.

SULCOREBUTIA BREVIFLORA var. HASELTONII ( Cárdenas ) Diers 1991

Typ: MC 6222, Martin Cárdenas
Lokalita: Bolívia, dep. Cochabamba, prov. Esteban Arce, západne od osady La Viňa, 2800 m

Sulcorebutia breviflora var. haseltonii FH 1583:

Sulcorebutia breviflora var. haseltonii:


Iné nálezy: FH 1583, G 363, HS 144, HS 144a, JK 501, KA 217, KA 217a, L 315, L 980, R 198, RV 372, VZ 589, VZ 682, WK 167
Popis: Popis sa z časti zhoduje so S. braviflora var. breviflora, odlišuje sa v nasledovných znakoch:
Telo do 17 cm vysoké a do 6,5 cm hrubé, do 23 rebier, okrajové tŕne dlhé do 25 mm, stredové tŕne dlhé do 40 mm. Čiastočne väčšie kvety, dlhé 3,5 až 4 cm a v priemere do 4 cm. Hrdlo kvetu purpurovo načervenalé, občas užšie a dlhšie nektárium.

Sulcorebutia breviflora var. haseltonii:

Foto: Milan Štrauch - KK Spišská Nová Ves

Poznámka: Nazvaná podľa Scott E. Haselton, USA, dlhoročný redaktor časopisu Cactus and Succulent Journal. Farba pokožky varíruje od svetlo zelenej, zelenej, až po tmavo zelenú s fialovým odtieňom. Oproti S. breviflora var. breviflora rastie vo vyššej nadmorskej výške (okolo 2800m) a odlišuje sa aj mohutnejšími stredovými tŕňmi, ktoré sú oveľa výraznejšie. Ich farba je svetlo hnedá s tmavšou špičkou. Takisto je var. haseltonii oproti var. breviflora odlišná aj hrdlom kvetu, ktoré je purpurovo načervenalé. V našich zemepisných končinách je S. haseltonii považovaná len za synonymum S. breviflora var. breviflora a rastliny sú ,,hádzané" do jedného vreca pod názov S. breviflora, prípadne S. caineana. Naopak skupina nemeckých botanikov (Diers, Gertel a spol.) vidí určité rozdielne znaky postačujúce k vytvoreniu variety, haseltonii teda považuje za varietu ku S. breviflora a v botanickom systéme vedie pod názvom S. breviflora var. haseltonii.

Skupina rastlín z okruhu S. breviflora, zbierka Ladislav Fischer, Hořice:

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia breviflora var. laui, ktorá má kvety aj inej farby ako je žltá.

Po augustinii abecedne nasleduje aureicapillata, čo je poddruh S. hertusii, dostaneme sa k nej neskôr. Veľmi pekná sulcorebutia je aureiflora, čo je varieta S. tarabucoensis. V minulosti bola aureiflora zaradená pod S. verticillacantha. Sulcorebutia aureispina je podľa Rauscha varieta S. frankiana. Sulcorebutia australis je varieta S. steinbachii, skupina botanikov okolo Gertela a De Vriesa ju neskôr začleňuje pod S. tiraquensis. Konečne je na rade azurduyensis.

SULCOREBUTIA AZURDUYENSIS Gertel et Jucker et de Vries 2006

Typ: G 270, Willi Gertel
Lokalita: Bolívia, dep. Chuquisaca, prov. Azurduy, okolie mesta Azurduy, 2500 m.

Sulcorebutia azurduyensis VZ 264:

Sulcorebutia azurduyensis MS 395:

Iné nálezy: G 271, G 272, G 273, G 335, G 336, G 337, HJ 429, HJ 431, HJ 437, HJ 1135, HJ 1139, HJ 1168, HJ 1169, HJ 1172, HJ 1182, HJ 1186, HJ 1239, HJ 1240, LH 1422, LH 1535, MS 395, PHA 1234, PHA 1458, VZ 264, VZ 265, VZ 265a, VZ 268, VZ 269, VZ 272, VZ 435, VZ 580.

Sulcorebutia azurduyensis VZ 265:


Popis:
Telo jednotlivé, odnožujúce, jednotlivé hlavy 15-20 mm široké a 10 mm vysoké, vytvárajúce väčšie trsy. Telo pozostáva z hrbolov usporiadaných v ôsmych až desiatich špirálovitých radách. Na hornej strane hrbolu (dlhého približne 8 mm a širokého 5 mm) sú tenké čiarkovité aeroly (dlhé 5 mm a široké 1 mm) pokryté belavou plsťou. Tŕne priľahnuté, krátke, tenké, veľmi jemné, odstávajúce do strán, na konci zahnuté, v počte 15 až 21. Stredový tŕň žiadny. Farba tŕňov biela, špinavo biela, žltkastá až nahnedlá. Dĺžka dlhších tŕňov 4 až 8 mm a kratších 2 až 3 mm. Pokožka svetlo zelená. Kvety nálevkovité, dlhé 25 až 35 mm, farba kvetu väčšinou červená so žltým hrdlom, tyčinky belavé, žltkasté až oranžové, čnelka zelenkastá, so šiestimi bliznovými lalokmi, ktoré sú žltkastej alebo zelenkastej farby. Púčiky olivovo zelené až hnedasté. Semená dlhšie a nepravidelne vajcovité.

Sulcorebutia azurduyensis VZ 265a/6:

Sulcorebutia azurduyensis LH 1535:

Poznámka:
S. azurduyensis sa vyskytuje v okolí mesta Azurduy, od ktorého je odvodený názov, ale aj severnejšie pri meste Tarvita, v nadmorskej výške 2500 až 3100m. Popísaná bola v roku 2006 v nemeckom časopise Kakteen und andere Sukkulenten, 57 (9) str. 239-247. Rastliny zo severného areálu rozšírenia sú vzrastom väčšie (až 50 mm). Pokožka rastlín je olivovozelená, svetlozelená, tmavozelená až sivofialová. Farba kvetov premenlivá, svietivočervená so žltým hrdlom, ale aj oranžovožltá alebo oranžová. Narozdiel od iných červeno kvitnúcich suliek so žltým hrdlom (napr. S. tarabucoensis), kde vnútorná časť trubky kvetu má fialové zafarbenie, u azurduyensis je táto časť žltkastej až svetlo zelenkastej farby. Kvety sú krátke, nektárium je dlhé len niekoľko milimetrov. Oproti iným sulkám sa odlišuje aj zrelými plodmi, ktoré po obvode praskajú priečnou trhlinou.
Nabudúce prejdeme k písmenu B, prvá na rade bude Sulcorebutia breviflora.

Veľmi sa omluvam, že trochu naruším koncepciu a vrátim sa pár slovami k S.atrospinose. Jednak som bol chorý, a potom nastúpilo manželkine predvianočné besnenie. Moje prvé atrospinosi LH 1572, keď nebolo jasné o čo sa jedná boli označené ako crispata, neskôr len spec. Variačná šírka trňov čo sa týka sfarbenia je od sivých až po takmer čierne. Rastlinu podľa popisu ATROspinosy mám len jednu. Dlžka trňov je od krátkych až po 8 mmm, rovné i stočené.Ale na prvý pohlad je jasné o čo sa jedná. To by nebolo až také vzrušujúce. U suliek je veľmi veľká variačná šírka jednotlivých druhov ,často sa prekrívajúca z inými. Jedné dňa som od pána Heřtusa dostal zásielku v ktorej bola i rastlina označená spec PHA 1265. Miesto nélezu zodpovedá atrospinose. Kedže bola na samom okraji variačnej šírky druhu, poprosil som p. Heřtusa o bližšie informácie. Po dlhšom čase som dostal prekvapivú odpoveď. " Myslíme si společně s Láďou Horáčkem, že se jedná o S. lamplochloru" Kedže sa jedná o relatívne nové rastliny bližšie informácie sa mi nepodarilo získať. Foto rastliny posielam.
Augustinii var jakubeciana - s týmto označením mám niekolko rastlín, žial ani jedna nemá tmavé až čierne trne. Pokial niekto túto varietu vlastní nech sa mi ozve.

Pre všetkých fandov suliek práve vychádza pokračovanie nášho seriálu o druhoch rodu Sulcorebutia, stále pod písmenom A. Dnes si predstavíme S. augustinii a jej varietu jakubeciana (S. augustinii var. jakubeciana).

SULCOREBUTIA AUGUSTINII Hentzschel 1989

Sulcorebutia tiraquensis(Cárdenas) Ritter var. augustinii(Hentzschel) Gertel et de Vries 2007

Typ: HS 152, Hans Swoboda
Lokalita: Bolívia, dep. Cochabamba, prov. Campero, medzi Totora a Omereque, blízko osady Huanucuni Chico, 2500 m.

Sulcorebutia augustinii HS 152:

Iné nálezy: G 184, HE 108, KA 25, KP 26, LH 987, LH 1074, LH 1161, LH 1269, NL 120, PHA 285, PHA 427, PHA 549, RH 816, RM 128, VS 532, VZ 145

Sulcorebutia augustinii LH 1161:

Popis:
Odnožujúce, tmavohnedé telo, vysoké až 3 cm, široké 2 až 4 cm, úzke areoly, dlhé až 3 mm, široké až 0,8 mm, okrajových tŕňov až 30, symetricky usporiadaných, dĺžka tŕňov 0,8 až 2 mm, ich farba biela, hnedastá až hnedá, stredový tŕň chýba. Fialový kvet, dlhý a široký 20 až 35 mm, tyčinky a čnelka biele až žltkasté, blizna so 4 až 6 lalokmi. Púčiky hnedé až tmavohnedé.

Sulcorebutia augustinii KP 26:

Sulcorebutia augustinii PHA 427:

Poznámka:
Nazvaná bola podľa Karl Augustin (prezident rakúskeho kaktusárskeho spolku - GÖK), zberateľa a znalca rodu Sulcorebutia. S. augustinii je charakteristická hustým, krátkym, tesne priľahnutým otrnením, farba tŕňov varíruje od bielej, cez hnedú až po čiernu. Okrem fialových kvetov sa vyskytujÚ aj rastliny so svetlými ružovými a aj bielymi kvetmi. S. augustinii je niekedy zamieňaná so severne rastúcou Sulcorebutia spec. HS 151 (S. heinzii), ktorá je prechodom ku S. tiraquensis v. totorensis. Augustinii sa habitusom podobá aj na žlto kvitnúcu S. langerii a S. gemmae. Rastliny v prírode vytvárajú množstvom malých hláv zoskupenia, dosahujúce priemer aj 40 cm. Veľkosť tela typovej rastliny je o priemere 2 cm, severnejšie od typovej lokality rastú väčšie rastliny, priemer tela až 4 cm. V botanickom členení je S. augustinii uvádzaná aj ako varieta S. tiraquensis (prípadne aj ako S. tiraquensis ssp. totorensis v. augustinii).

Sulcorebutia augustinii LH 1074:

Sulcorebutia augustinii KP 26:

Foto: kiwi

SULCOREBUTIA AUGUSTINII var. JAKUBECIANA Halda, Heřtus et Horáček 2003

Typ: LH 1268, Ladislav Horáček
Lokalita: Bolívia, dep. Cochabamba, prov. Campero, medzi Totora a Omereque, blízko osady Huanucuni Chico, 2500 m
Iné nálezy: BB 1677.05, JJH 03112015, LH 1162, MM 322

Sulcorebutia augustinii var. jakubeciana JJH 03112015:

Popis:
Stonky jednotlivé alebo trsovité, priemer do 30 mm, pokožka tmavohnedá až čierna, pektinátne tŕne, dlhé 1 až 2 mm, kvet fialovej farby.
Poznámka:
Varieta jakubeciana bola pomenovaná podľa cestovateľa, znalca kaktusov - Václav Jakubec, (Luštěnice). Oproti druhovej augustinii sa má jej varieta jakubeciana odlišovať tmavšou pokožkou a tŕňmi. Na izolovanej lokalite, ktorá je vzdialená asi 3 km od typovej S. augustinii, smerom na Omereque, sa však našli aj rastliny so svetlejšími tŕňmi.
Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia azurduyensis.

Rád bych přispěl aspoň nějakým fotem a pomohl tím tomuto tématu,ale bohužel se ještě v mé začátetnické sbírce tyto rostliny nenacházejí,což mě dosti trápí,ale mám letos objednaná semena,tak uvidíme jak to bude klíčit a jestli teda vlastně vůbec přijdou

Po Sulcorebutia arenacea, ktorá je v našich zbierkach pomerne dobre zastúpená si dnes predstavíme novinku z posledného obdobia, S. atrospinosa.

SULCOREBUTIA ATROSPINOSA de Vries 2011

Typ: VZ 657, Johan de Vries
Lokalita: Bolívia, dep. Chuquisaca, prov. Tomina, západne od Puente Azero, 2000 m.
Iné nálezy: RMR 703, RMR 808, VZ 705

Sulcorebutia atrospinosa VZ 657/1:

Foto: Johan de Vries

Popis:
Telo guľaté, vysoké 25 mm, široké 47 mm, temeno mierne preláčené. Rebier 13, špirálovito usporiadaných, areoly úzke 1 mm, dlhé 4 mm, pokryté špinavo bielou plsťou, okrajové tŕne mierne odstávajúce, v počte 19 - 22, farba tŕňov tmavo hnedá až čierna, dĺžka tŕňov 5 až 12 mm. Stredový tŕň chýba. Kvet 38 mm dlhý a široký, tmavo fialovej farby, tyčinky a piestík biele. Puk tmavo-červený.

Sulcorebutia atrospinosa VZ 657/3:

Foto: Johan de Vries

Poznámka:
S. atrospinosa bola objavená v roku 2007, platne popísaná v roku 2011, v holadskom časopise Succulenta [90 (1) 2011 - p. 9-19]. Pri popise bola porovnávaná so S. roberto-vasquezii, oproti ktorej má dlhšie, nie pektinátne a svetlé, ale hnedé až čierne otrnenie a menšie kvety. S. atrospinosa patrí medzi tmavo otrnené sulcorebutie, rastie v pomerne nízkej nadmorskej výške 1900 - 2000 m. Rastliny predávané pod označením LH 1572 nie sú atrospinosa, ale lamprochlora. Gertel považuje S. atrospinosa len za formu S. crispata.

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia augustinii.

Aha....taky dobře, ať si jsou, kde si jsou a ať je jim tam dobře...

Mausi u Janka není nic ty jsou zatím v karanténě a čekaj na svůj štítek ve skleníku na Liptově.

Janko, paráda, to jsou ty ode mě? Pokud vím, tak tyhle sběry šly k vám...

Super, tady jsou moje. Ty vlevo HS 30, ostatní WR 460. Mimochodem, v textu máš jednou WR 640, pokud se nepletu, to je Reb. schatzliana.

Pokračujeme v predstavovaní druhov rodu Sulcorebutia, stále pod písmenom A. Abecedne nasleduje S. applanata, čo je forma S. canigueralii. V minulosti bola appanata zaradená pod S. verticillacantha.

SULCOREBUTIA ARENACEA (Cárdenas) Ritter 1961

Sulcorebutia arenacea (Cárdenas) Ritter var. arenacea (Cárd.) Gertel et de Vries 2006

Typ: Cárd. 4393, Martin Cárdenas

Lokalita: Bolívia, dep. Cochabamba, prov. Ayopaya, 10-15 km od Tiquirpaya, pri brehoch rieky Santa Rosa, 1800 - 2200 m.
Iné nálezy: HS 30, LH 1393, PHA 731, R 460, VS 625, VZ 635

S. arenacea R 460:

S. arenacea HS 30:


Popis: Telo zavalité, plocho guľaté, vysoké 20-35 mm, široké do 50 mm, temeno preláčené. Rebier asi 30, špirálovito usporiadaných, množstvo malých hrbolov a oválnych areol s hustým, priľahnutým otrnením. Areoly sú 2 až 5 mm dlhé, s našedlo krémovou vlnou, asi z polovice široké ako dlhé. Farba tŕňov beľavo žltá alebo nahnedlo biela. Okrajové tŕne v počte 14 až 16, tenké, asi 5 mm dlhé, stredový tŕň žiadny. Kvety sú 3 cm dlhé a široké, zlatožlté až oranžovo žlté, nálevkovito usporiadané. Nitky zlatožlté, prašníky svetlo žlté, čnelka svetlo žltá, blizna žlto biela s piatimi lalokmi. Puk červenohnedý.

S. arenacea HS 30:

foto: Kiwi

Poznámka: S. arenacea sa vyskytuje v oblasti žlto kvitnúcich sulcorebutií - Ayopaya, severozápadne od Cochabamba. Rastie na rovnakých svahoch hôr ako S. candiae. Objavená bola v roku 1949 (E. Rocha), ako jedna z prvých suliek. Pôvodne ju prof. Cárdenas v roku 1951 popísal ako Rebutia arenacea (The Cactus and Succulent Journal (U.S.)23(3): 94-95). V roku 1961 ju Friedrich Ritter prekombinoval do rodu Sulcorebutia (Nat.Cact.Succ.J. 16 (4): 81). Rastlina je premenlivá vo veľkosti a otrnení, farba kvetu je stála, výhradne žltá, zlatožltá. Pokožka pieskovo hnedá, ale aj žltozelená, sivozelená. Rauschove a Swobodove zbery sa oproti typovej rastline odlišujú výraznejšími a dlhšími tŕňmi. V zbierkach rastie oproti iným druhom pomalšie, solitérne, v prírode dosahuje priemer rastliny aj 15 cm.



foto: Milan Štrauch (KK Spišská Nová Ves)

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia atrospinosa.