Téma:

SULCOREBUTIA ROBERTO-VASQUEZII Diers & Krahn 2005

Typ: WK 986, Wolfgang Krahn
Lokalita: Bolivia, dep. Chuquisaca, prov. Hernando Siles, Monteguado 1300-1400 m

Sulcorebutia roberto-vasquezii LH 1424:



Iné nálezy: AG 62, AG 65, AG 66, AG 67, AG 148, BB 1549.01, BB 1555.03, KB 415, LH 1424, LH 1476, LH 1652, LH 1740, LH 1741, LH 2071, MM 350, MS 396, MS 780, MS 825, MS 1408, NL 161, PHA 892, PHA 1450, PHA 1659, PHA 1663, RH 3144, RMR 0601, RMR 0602, RMR 0605, RMR 0606, RMR 0808, RMR 0809, RMR 0810, RMR 0901, RMR 1401, VS 994, VZ 669, VZ 671, VZ 672, VZ 672a, VZ 673, VZ 694, VZ 694a, VZ 725, VZ 836

Sulcorebutia roberto-vasquezii PHA 892:



Popis: Rastliny vždy jednotlivé. Telo guľovité, 5 cm vysoké a 6 cm široké, pokožka tmavo zelená až tmavo načervenalohnedá, koreň repovitý, až 7 cm dlhý. Rebrá rozpadnuté v nevysoké bradavky, tie sú usporiadné do šikmých brázd v pomere 8:13 alebo 13:21. Areoly sú úzke, pozdĺžne pretiahnuté, 3-6 mm dlhé a 0,5-1 mm široké, pokryté krátkou plsťou svetlo žltej až svetlo hnedej farby. Tŕne sú hrebeňovito usporiadané,
orientované do strany, až v polovici von zahnuté, dlhé 1,5-10 mm, najkratšie v spodnej časti areoly, belavé, nažltlé, svetlo hnedé, často s tmavšou špičkou, na báze zosilnené a tmavšie. Okrajové tŕne v počte 14-21, v hornej časti areoly zriedka 1 stredový tŕň, všetky tŕne veľmi drsné. Kvety 23-30 mm dlhé a 35-45 mm široké, väčšinou biele až krémovo biele, príležitostne vonkajšie okvetné lístky svetlo ružové, vonkajšie biele, vzácne všetky svetlo ružové. Čnelka a blizna bielo zelenkavá, tyčinky biele. Semená guľovité až nepravidelne vajcovité, 1-1,5 mm dlhé a 0,95-1,3 mm široké.

Sulcorebutia roberto-vasquezii VZ 669:

Sulcorebutia roberto-vasquezii VZ 672:


Poznámka: Jedna z novších sulcorebutií, pomenovaná bola na počesť objaviteľa, bolivijského zberateľa kaktusov - Roberto Vasquez. Rastlinu popísali Lothar Diers a Wolfgang Krahn, popis vyšiel v roku 2005 v nemeckom časopise Kakteen und andere Sukkulenten, 56 [8] s. 211-217. Sulcorebutia roberto-vasquezii je charakteristická solitérnym rastom (odnožuje veľmi neochotne, zvyčajne až pri poškodení rastového vrcholu). Prevládajúca farba kvetov je biela, biela s ružovým odtieňom na okvetných listoch, ale boli nájdené aj formy s čisto ružovými kvetmi. Tento druh rastie oproti iným zástupcom rodu Sulcorebutia v nižšej nadmorskej výške, len okolo 1300-1400 m. V prírode boli nájdené rastliny s priemerom tela až 10 cm.

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia sanpedroensis

Konečne som vyšiel zo skleníka a pokračujeme v predstavovaní druhov rodu Sulcorebutia pod písmenom R.

SULCOREBUTIA TIRAQUENSIS (Cárdenas) Ritter var. RENATAE Hentzschel et Beck 1999

Typ: G 109, Willi Gertel
Lokalita: Bolivia, dep. Cochabamba, prov. Mizque, na ceste Totora - Mizque, 2550 m

Sulcorebutia tiraquensis var. renatae G 109/1 Holotyp:

Foto: Willi Gertel

Sulcorebutia tiraquensis var. renatae G 109:


Iné nálezy: AG 284, AG 285, BB 1250.02, BB 1251.01, EH 8250, EH 8252, G 108, G 185, G 222, G 298, He 112, He 113, CH 802, KB 327, KB 500, KB 583, KB 586, KB 592, KB 593, KHM 0004, KHM 0261, KHM 0262, LH 991, LH 992, LH 1163, LH 1273, LH 1385, LH 1725, LH 2026, NL 126, NL 127, MM 327, MS 494, MS 784, MS 785, PHA 431, PHA 432, PHA 551, PHA 724, RF 128, RF 191, RM 252, SL 94/02, SL 95/02, RH 820, RH 821, RH 3233, RMR 0447, RMR 0447a, RMR 0726, US 124, US 125, VS 536, VS 537, VS 539, VZ 286, VZ 287, VZ 288, VZ 289, VZ 324, VZ 325

Sulcorebutia tiraquensis var. renatae G 185:


Popis: Pri popise bola porovnávaná so S. tiraquensis var. tiraquensis, od ktorej sa odlišuje:
menším telom, 40-50 mm širokým a vysokým. Tŕne v počte medzi 28 až 40 na areolu, z toho 8-12 stredových tŕňov, veľmi pružné a mäkké, všetky odstávajúce. Stredná hrúbka tŕňov je 0,15 mm. Kvety 45-50 mm dlhé a 55 mm široké, jeden kvet ojedninelo aj 70 mm široký. Farba kvetu silno purpurovo červená, lesklá. Semená sú niečo menšie ako pri druhu, 1,1-1,2 mm dlhé a 1,0-1,1 mm široké. Všetky ďaľšie znaky zodpovedajú tým od Sulcorebutia tiraquensis var. tiraquensis.

Sulcorebutia tiraquensis var. renatae G 222/3:


Poznámka: S. tiraquensis var. renatae objavila v októbri 1989 pani Renata Gertel (manželka nemeckého botanika Willi Gertel), na počesť ktorej bola aj pomenovaná. Rastlinu popísali v roku 1999 Günter Hentzschel a Stephan Beck podľa zberu G 109, popis vyšiel v talianskom vydaní časopisu Cactus & Co., 3 (3): s. 117-123. Spolu s ňou vyšiel v článku s názvom ,,Dve nové variety S. tiraquensis" aj popis S. tiraquensis var. aguilarii od Augustina a Gertela. S. tiraquensis var. renatae podobne ako S. tiraquensis var. tiraquensis je premenlivá vo farbe otrnenia, ktoré je v rôznych odtieňoch od svetlo žltej, cez hnedú až po čiernu. Počet tŕňov v areole je cez 25, často medzi 28-40, tŕne sú rôznej tvrdosti. Od S. tiraquensis var. tiraquensis sa varieta renatae odlišuje hlavne väčším kvetom, ktorého farba je intenzívnejšia, hustejším a jemnejším otrnením, tŕne sú mäkšie, pružnejšie a sotva pichajúce. Známe sú 4 hlavné lokality výskytu tejto variety juhozápadne od Totora smerom na Mizque. Podobne ako S. tiraquensis var. tiraquensis má i varieta renatae slabo vyvinutý repovitý koreň.

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia roberto-vasquezii

Je to už mnoho let nazpět, kdy jsem si koupil dva semenáčky Sulcorebutie mentosy, Aiquille. Jak se říká: dvě jsou dvě, ale jenom potud, pokud jedna z nich neodejde do věčných lovišť. To se stalo i mně. Mám jenom jednu, této formy, nebo klonu. Hledal jsem u specialistů, na internetu a i na výstavě. Bezvýsledně. Však posuďte sami. Rostlina má téměř černé trny a květy jsou jasně rudé. Fotka trochu zkresluje, ve skutečnosti jsou temnější. Pokud by někdo měl tento klon a měl na peodej alespoň jednu rostlinu, byl bych rád. Tyto květy jsou letos již třetím kvetením v pořadí.
Na druhém obrázku je také S. mnetosa pod označením JO 664. Jaký rozdíl v barvě květů.
www.kaktusy-adenia.wz.cz

Sulcorebutia rauschii rauschii R289/4




Sulcorebutia rauschii VZ50a

Kristian, po R už nic nebude?

SULCOREBUTIA RAUSCHII Frank 1969

Typ: R 289, Walter Rausch
Lokalita: Bolivia, dep. Chuquisaca, v okolí Zudañez, Cerro Ayrampo, 2700-2800 m

Sulcorebutia rauschii R 289:



Iné nálezy: AG 004, AG 165, BM 30, EH 8226, G 155, G 155a, G 263, G 264, G 264a, He 067, He 068, HJ 976, HS 121, JO 642, KB 304, KB 365 až KB 367, KB 551, KB 553, KHM 0002, KK 1209, LF 453a, LF 1547, LF 1549, LF 1552, LF 1555, LH 694, LH 890, LH 890a, LH 1569, LH 1745, MS 516, MS 835, MS 1829, MS 1831, MS 1834, MS 1844, NL 37, NL 37a, NL 98, PHA 261, PHA 1260, PHA 1587, PHA 1673, RH 754, RH 755, RH 3100 až RH 3102, RM 083, RM 346 až RM 348, RMR 0223, RMR 0930, RMR 0931, SE 181, SL 43/99, US 56, US 86, VS 342, VZ 50, VZ 50a, VZ 192, VZ 192a, VZ 739

Sulcorebutia rauschii JO 657:

Sulcorebutia rauschii LH 694:

Sulcorebutia rauschii LH 1745:

Popis: lat. ,,Simplex vel proliferans, ad 15 mm alta, ad 30 mm Ć, atro-viridis ad violacea, apice umbelliforme, radice napiforme. Costis ad 16, spiraliforme in ca 5 mm longis et latis humilis mammillis dissolutis. Areolis oblongis, ad 2 mm longis, pauce alba tomenta. Aculeis radialis ad 11, 1-1,5 mm longis, subulatis, adpressis, basi incrassata, nigris. Aculeis centralibus 0. Flore ca 30 mm longo, 30 mm Ć, magenta-roseo, fauce alba. Staminibus rubris, antheris claroflavis, stylo albido. Fructu globoso, ad 4 mm Ć, paucis squamis acutis praedito, periantho adherente. Seminibus ca 1,5 mm Ć, ovalis, hilo basale, testa griseo-brunea, minute verrucosa. - Patria: Bolivia, Dept. Chuquisaca, prope Zudańez, 2700 m." (Kakteen und andere Sukkulenten 1969, 20 (12) 238-239).

Sulcorebutia rauschii HS 121:


Sulcorebutia rauschii VZ 50:

Poznámka: Pravdepodobne najznámejšia a v zbierkach najrozšírenejšia sulcorebutia, pomenovaná podľa nálezcu - rakúsky botanik Walter Rausch. Rastlinu popísal v roku 1969 Gerhart Frank, popis vyšiel v nemeckom časopise Kakteen und andere Sukkulenten 20 (12) s.238-239. Tento druh je veľmi variabilný zafarbením pokožky, epidermis môže byť svetlo zelená, sivo zelená, fialovo zelená až tmavo fialová. Variabilita je aj vo farbe otrnenia od čierneho, tmavo hnedého cez žlté až po biele, otrnenie je zakrpatené, niekedy je prítomný aj stredový tŕň, areoly sú úzke. Exkluzívna je forma ,,aureispina" so zlato žltými tŕňmi a strapatými kvetmi. Prevládajúca farba kvetu je purpurová, vzácne sú klony so svetlým kvetom a bielym hrdlom (R 289/4, HJ 976/18). S. rauschii rastie v okolí Zudañez na Cerro Ayrampo, na neďalekom Cerro Calle-Calle je areál výskytu S. callecallensis. V zbierkach rastie S. rauschii na vlastných koreňoch pomaly a hlavne staršie rastliny neochotne kvitnú.

Sulcorebutia rauschii R 289/4:

Foto: Willi Gertel

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia tiraquensis var. renatae

SULCOREBUTIA PURPUREA (Donald & Lau) Brederoo & Donald var. UNGUISPINA (Rausch) Augustin & Gertel 2000

Sulcorebutia unguispina Rausch 1985

Typ: R 731, Walter Rausch
Lokalita: Bolivia, dep. Cochabamba, prov. Mizque, v okolí Molinero, 2900m
Iné nálezy: LH 1065 ?, LH 1250 ?, LH 1709 ?

Sulcorebutia purpurea var. unguispina R 731:


Foto: Willi Gertel

Popis: lat. ,,Simplex, plane-globosa, ad 500 mm diametiens, radice rapiformi; costis ad 18, spiraliter tortis, in gibberes 10 mm longos oblique dissectis, fusco-viridibus, sulcis fusco-violacea-suffusis; areolis ovalibus ad sulcatis, 5 mm longis. albo tomentosis; aculeis marginalibus 10-12, pare superiore et 1 deorsum directo robustissimis, ad 10 mm longis, subulalis, accumbentibus, arcuatis et inter se contaxtis, ochraceis ad clare-fuscis; aculeo centrali 0-1, subulato, patente. ad 10 mm longo. Floribus, fructu, seminibus Weingartiae (Sulcorebutiae) purpureae Donald modo." (Succulenta 1985, 64 (6):132-133)

Sulcorebutia purpurea var. unguispina R 731/F1:

Foto: Willi Gertel

Foto: Willi Gertel

Poznámka: Veľmi vzácna rastlina, ktorú možno nájsť v zbierkach len zriedka, aj to len typový zber R 731 (WR 731). Názov je odvodený z latinského unguispinus = s klincovitými, nechtovými tŕňmi. Rastlinu popísal v roku 1985 rakúsky botanik Walter Rausch ako Sulcorebutia unguispina, popis vyšiel v holandskom časopise Succulenta, 64 (6): str. 132-133. V roku 2000 ju Augustin a Gertel zaraďujú ako varietu pod S. purpurea, od ktorej sa líši menším telom, prilahlým pazúrovitým otrnením a viac guľovitými, drobnejšími hrbolčekmi. Kvety, plody a semená sú identické. Nové nálezy nie sú známe, názov unguispina sa vyskytuje len pri zberoch Ladislava Horáčka (LH 1065, LH 1250 a LH 1709), ale pravdepodobne sa nejedná o rastliny zodpovedajúce Rauschovmu popisu. V súčasnosti Gertel považuje unguispinu len za formu S. santiaginiensis (S. purpurea var. santiaginiensis) a Rauschov názov unguispina za nadbytočný.

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia rauschii

SULCOREBUTIA PURPUREA (Donald & Lau) Brederoo & Donald 1981

Typ: L 332, Alfred Lau
Lokalita: Bolivia, dep. Cochabamba, prov. Mizque, na ceste Chaguarani (Cruce) do Mina Asientos, u San Vincente, 2900 m
Iné nálezy: BLMT 230.01, EH 7133, G 317, G 318, HS 25a, HS 25b, HS 216, JD 297, JK 324, KA 174, KA 175, KB 496, KHM 0019, KP 45, L 336, LF 419, LH 999, LH 1080, LH 1165, MM 306, MS 750, NL 132, PHA 414, PHA 439, PHA 532, PHA 553, PHA 938, PHA 1595, R 670, RH 1691, RM 284, VJ 94, VS 544, VZ 150, VZ 290, WK 677

Sulcorebutia purpurea L 332:

Sulcorebutia purpurea VZ 150/14:

Foto: Johan de Vries

Sulcorebutia purpurea VZ 290/1:

Foto: Johan de Vries

Popis: Stonok väčšinou jednotlivý, vzácne odnožujúci, 40 mm vysoký a až 85 mm široký, stlačene pologuľovitého tvaru, pokožka tmavo zelená až jasno zelená. Rebier 11-18, špirálovitých, rozpadajúcích sa do hrbolčekov pyramidálného tvaru o približne štvorcovej základni. Areola na hornej strane hrbolčeka, oválna, 6 mm dlhá a 3 mm široká. Okrajových tŕňov 10-12, v dolnej časti areoly slabšie a mäkšie, dlhé až 5 mm, v hornej časti areoly silnejšie a pevnejšie, dlhé 10-12 mm, všetky svetlo hnědé, hnedé až červenočierne, na temene vždy tmavšie. Stredové tŕne sú výrazne silnějšie a obyčajne i tmavšie, v počte 4-5, dlhé 10-12 mm. Kvet je prisadnutý, 15-25 mm dlhý a až 45 mm široký, okvetné lístky špicaté, jasne purpurovej farby alebo červené.
Plod červenohnedý až oranžový so svetlejšími šupinami. Semená sú asi 1 mm veľké, černohnedej farby.

Sulcorebutia purpurea VZ 150 na lokalite:

Foto: Johan de Vries

Sulcorebutia purpurea VS 544:

Poznámka: Rastlina bola popísaná v roku 1974 ako Weingartia purpurea (Donald, Lau: Ashingtonia 1(5): 55-57). V roku 1981 ju Brederoo a Donald prekombinovali do rodu Sulcorebutia. (Kakteen und andere Sukkulenten, 32 (11): 270-273). Nazvaná bola podľa farby kvetov, z latinského purpureus = purpurovo červený. Typová purpurea pochádza z hôr medzi Chaguarani (Cruce) a Mina Asientos a na prvý pohľad pripomína niektoré druhy z rodu Lobivia alebo Weingartia. Rastliny sú tmavo zelené s veľkými hrbolčekmi opatrenými trochu kratšími, ale silnými a tvrdými tŕňmi. Kvety majú veľmi krátku trubku, väčšinou purpurovej farby. Neskoršie zbery nájdené na iných lokalitách (napr. medzi Aiquile a Santiago) sa od typových rastlín odlišujú. Väčšinou majú slabšie, dlhšie a pružnejšie otrnenie a tiež trochu väčšie fialovo červené až fialovo ružové kvety s dlhšou trubkou. V roku 2005 popísali Halda, Heřtus, Horáček Sulcorebutia purpurea ssp. nadae a v roku 2007 Sulcorebutia purpurea ssp. gigantea, ktoré sú zrejme formy S. torotorensis. Sulcorebutia purpurea kvitne neochotne, zvyčajne až v staršom veku.

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia purpurea var. unguispina

Sulcorebutia pulchra VZ642/2

SULCOREBUTIA PULCHRA (Cárdenas) Donald 1971

Rebutia pulchera Cárdenas 1970

Typ: MC 6310, Martín Cárdenas
Lokalita: Bolivia, dep. Chuquisaca, prov. Zudañez, medzi Rio Grande a Presto, 2400 m.
Iné nálezy: VZ 642

Sulcorebutia pulchra VZ 642/1:

Foto: Johan de Vries

Sulcorebutia pulchra VZ 642/2 (Epityp):

Foto: Johan de Vries

Sulcorebutia pulchra VZ 642/5:

Foto: Johan de Vries

Popis: Guľovitá, sploštená na vrchole, pupkatá, 2-3 cm vysoká, 4-4,5 cm široká, svetlo zelená. Asi 17 rebier, špirálovitých, prerušených v okrúhle, 6 mm vysoké, 5 mm široké tuberkuly. Areoly 5 mm od seba vzdialené, lineárne, 5 mm dlhé, takmer so šedou plsťou. Tŕne pektinátne postranne usporiadané, tenké štetinaté 3-5 mm dlhé svetlo šedé, napuchnuté a zčernalé na báze. Vrchný pupok (umbilicus) tŕňov často kratší a roztvorený. Kvety jednotlivé, od základnej časti stonky, lievikovité, 5 cm dlhé, 2,5 cm široké. Semenník guľovitý 4-6 mm v priemere, úplne svetlo zelený s 2 mm veľkým dužinatým obsahom. Trubka oblá 12-14 mm dlhá ružovkastá s 2-3 mm dlhou šupinou. Vonkajšie okvetné lístky 25 x 5 mm, úplne svetlo magentové (fialové), belavé na báze. Vnútorné okvetné lístky kopijovité, zakončené hrotom 23 x 5 mm bledo magentové, belavé na báze. Všetky lístky trochu zvlnené na okrajoch. Tyčinky zo spodnej časti trubky k báze lístkov 4-5 mm dlhé. Nitky tmavo magentové, prašníky žlté. Čnelka 2,5 cm dlhá, biela. Blizna so 4 lalokmi, svetlo zelená, 2 mm dlhá.

Lokalita Sulcorebutia pulchra VZ 642:


Foto: Johan de Vries

Poznámka: Dlhé roky záhadný druh. Rastlinu popísal v roku 1970 prof. Martín Cárdenas ako Rebutia pulchera, na základe nálezu E. Menesesa z júna r. 1969, popis vyšiel v americkom vydaní časopisu Cactus and Succulent Journal, 42 (1): s.38-39, boli tam popísané tiež Rebutia caracarensis (MC 6309) a Rebutia inflexiseta (MC 6308). V roku 1971 John Donald prekombinoval všetky tri druhy do rodu Sulcorebutia, gramatickú chybu pulchera opravil na pulchra (Cactus and Succulent Journal, 43 (1): s.39), v latinčine prídavné meno pulcher = pekný, pôvabný. Do zbierok sa žiaľ nedostal pôvodný Cárdenasov botanický materiál, čo spôsobilo, že pod názvom S. pulchra sa najmä v 80-tych rokoch šírili rastliny (HS 78), ktoré nezodpovedali platnému popisu, podľa ktorého má S. pulchra svetlo zelenú pokožku, svetlé tŕne a kvety magentovej farby so svetlejšín hrdlom. Až v októbri roku 2007 objavil holandský botanik Johan de Vries v národnom parku El Palmar, severovýchodne Pasopaya-Rio Grande, v nadmorskej výške 3030m, rastliny (VZ 642), ktoré sa zhodujú s Cárdenasovým popisom. Takisto boli objavené aj lokality S. inflexiseta (VZ 638) a S. caracarensis (VZ 568 až 570). V roku 2010 vychádza v holandskom časopise Succulenta 89 (2): s.56-67 prevratný De Vriesov článok s názvom ,,Náleziská S. caracarensis (Card.)Donald, S. inflexiseta (Card.)Donald a bezpochyby tiež S. pulchra (Card.)Donald po 40-tich rokoch opäť nájdené". O rok neskôr vyšiel článok aj v nemeckom časopise Echinopseen, 8 (1): s. 1-17 a v roku 2012 aj v britskom Cactusworld 30 (1). Rastliny dlhé roky označované a považované za S. pulchra (HS 78) teraz majú v rode Sulcorebutia druhový názov S. callichroma a S. pulchra var. longispina (HS 78a, VS 347) je teraz označovaná ako S. callichroma var. longispina (viď Succulenta, 91 (2): s.60-69, r.2012).

Poďakovanie: Patrí pánovi Johanovi de Vriesovi za poskytnutie fotografií do príspevku a štúdijných materiálov, z ktorých som čerpal informácie.

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia purpurea

Sulcorebutia tiraquensis var polymorpha VJ28

Vicent

SULCOREBUTIA POLYMORPHA (Cárdenas) Backeberg 1966

Rebutia polymorpha Cárdenas 1965

Typ: MC 6141, Martín Cárdenas
Lokalita: Bolivia, dep. Cochabamba, prov. Arani, blízko Tiraque, medzi Kairani a Rancho Zapata, u cesty Cochabamba – Sta. Cruz, v 3200 až 3400 m.

Sulcorebutia polymorpha RV 316:

Sulcorebutia polymorpha WK 695:

Iné nálezy: BB 368, BLMT 009.01, EH 8268, EH 8270, EK 7136a, EM 338, FK 163, G 14, G 84, G 102, He 331, HJ 210, HR 143, HS 226, CH 794, JD 155, JD 161, JD 215, JD 217, JD 277, JD 279, JK 43, JK 45, JO 439, JP 250, KA 358, KB 338, KK 806, KK 1016, KP 43, LH 730, LH 901, LH 994, LH 1078, LH 1158, LH 1207, LH 1504, MK 2492, MK 2493, MK 2786, MM 269, MS 456, PHA 434, PHA 546, PHA 955, PHA 1394, PHA 1981, PM 156, R 255, RF 57, RH 1147, Rie 09, Rie 09a, Rie 11, RM 120, RN 122, RM 123, RMR 0208, RV 316, SE 130, SL 97-02, US 05, VJ 29, VJ 52, VS 378, VS 405, VS 541, VZ 13, WF 64, WK 691, WK 695.
Popis:
Stonok odnožujúci, príležitostne tiež jednotlivý, 20-40 mm vysoký, až 50 mm široký, prechádzajúci do repovitého, až 150 mm dlhého koreňa, niekedy ale tiež bez repovitého koreňa, pokožka šedo zelená až tmavo zelená, niekedy s červeným nádychom. Rebier 10-15, rozložené do okrúhlych až sekerovitých hrbolčekov; areoly pretiahle až oválne, 3-6 mm dlhé, 1,5-2 mm široké, šedo plstnaté až takmer holé. Tŕne odstávajúce, ale tiež hrebeňovito priľahlé k telu; okrajových tŕňov 10-14, až 10 mm dlhé, nahnedlé až tmavo hnedé s tmavšou bázou, niekedy tiež celé čierne; stredové tŕne v počte 1-7, tenké, pichavé, hore ohnuté, 10-30 mm dlhé, nahnedlé, tmavo hnedé alebo čierne. Kvety 20-40 mm dlhé, 25-45 mm široké; vonkajšie okvetné lístky svetlo fialovo červené alebo červené, vnútorné okvetné lístky svetlo fialovo červené, niekedy s bielou bázou alebo červené a dole viac alebo menej oranžové až žlté; nitky biele, dole ružové; čnelka biela, na báze často ružová, s 7-8 bielymi bliznovými ramenami; púčiky hnedé, zelené až načervenalo hnedé, vznikajúce z hlbších až na boku stojacich areol. Plod nazelenalý, olivovo zelený alebo načervenalý, 6-8 mm široký, s olivovo zelenými alebo hnedými šupinami. Semená 1,2-1,5 mm dlhé, 0,8-1,3 mm široké.

Sulcorebutia polymorpha JK 45:

Sulcorebutia polymorpha SE 130:

Sulcorebutia polymorpha JO 439:

Poznámka: Názov je odvodený z latinského polymorphus = mnohotvárny, premenlivý. Rastlinu popísal v roku 1965 prof. Cárdenas ako Rebutia polymorpha. Popis vyšiel v roku 1965, v nemeckom časopise Kakteen und andere Sukkulenten 16 (6), s.115-116. V roku 1966 ju Backeberg prekombinoval do rodu Sulcorebutia ( Das Kakteenlexikon, s.416). Populácie S. polymorpha rastú na území, ktoré je súčasťou areálu S. tiraquensis, najznámejšie sú lokality z Kairani (Kayrani, Kayarani) a Rancho Zapata. Populácia je veľmi variabilná v mnohých znakoch, známe sú rastliny odnožujúce i solitérne, so svetlo zelenou, olivovo zelenou až takmer fialovou pokožkou, s hrubými odstávajúcimi tŕňmi i s tŕňmi štetinovitými, s farbou kvetov fialovo červenou, ružovo fialovou, červeno žltou až žltou s červenými okrajmi. Mnohými autormi je S. polymorpha chápaná ako prechodová populácia medzi S. steinbachii a S. tiraquensis. Podľa Gertela je S. polymorpha synonymom pre S. tiraquensis var. longiseta, De Vries ju naopak považuje za oprávnený druh.

Nabudúce si napíšeme o pravej Sulcorebutia pulchra

SULCOREBUTIA PIRHUANIENSIS Gertel et Jucker 2014

Typ: HJ 1240, Hansjörg Jucker
Lokalita: Bolivia, dep. Chuquisaca, prov. Nor Cinti, v okolí Pirhuani, 2780 m.
Iné nálezy: HJ 1127a, HJ 1239

Sulcorebutia pirhuaniensi HJ 1240/Ge6:

Foto: Willi Gertel

Sulcorebutia pirhuaniensis HJ 1239/Ge3:

Foto: Willi Gertel

Popis: Telo sploštene guľovitého tvaru, do cca 3 cm priemeru a 2 cm vysoké, čerstvozelené až tmavozelené, často odnožujúce až od tejto veľkosti. Povrch tela rozdelený do silných 6 x 8 mm veľkých, 2-3 mm vysokých bezhrbolkových tuberkulí, ktoré sú rozdelené do 10-11 (12) špirálovo tvarovaných rebier. Báza tuberkulí je zaoblená, v tvare húsenice až srdca. Nadol prechádza telo do viacerých mäsitých, hadicovitých, cca 1-1,5 cm hrubých koreňových zväzkov, ktoré v prírode nejdú do hĺbky, ale viac menej prebiehajú vodorovne pod povrchom. Môžu byť dlhé až 10-20 cm. Občas sa vytvárajú na týchto koreňoch odnože. Aeroly, 1 mm široké a cca 4 mm dlhé na povrchu tuberkulí, vo vrchnej časti mierne bočne presadené, málo alebo žiadna vlna (vata). Tŕne 10-12, v raste hnedé až červenohnedé, neskôr nahnedlé až našedlé, viac alebo menej priľahlé až ľahko odstávajúce; po 3-4 tŕňoch postavených bočne, do 12 mm dlhých, do 3 otočených nadol, jemnejšie ako bočné, max. 6 mm dlhé a 1 tŕň až do 15 mm dlhý v hornej časti v strede aeroly ukazujúc nadol. Všetky tŕne sú pichľavé so slabo vyznačeným zhrubnutím na päte, hladké až ľahko zdrsnené. Výhonky zo spodných aerol, olivovozelené až červenohnedé. Kvety lievikovité priemeru 2,5-3 mm trochu dlhšie ako široké. Oplodie okrúhle až trochu pretiahnuté, v priemere 2-3 mm, nazelenalé až nahnedlé , so šupinami ako nechty prstov, s výraznou špičkou, ktoré sú mnohokrát voľné alebo sa prekladajú ako škridlice (štřešné tašky). Vonkajšie a vnútorné okvetné lupienky čiastočne vo forme lancety, čiastočne špachtle, špička vybiehajúca, tmavo oranžovo sfarbená, rumelková až červená. Vnútorné okvetné lístky v báze až dospodu často oranžové, čiastočne žlté, nikdy fialové. Nektárium biele až jemne ružové, lesklé, 4-5 mm dlhé. oplodie oválne, navrchu sploštené, biele, priemer 2-2,5 mm. Peľové tyčinky nažltlé až oranžovosfarbené, viac menej rovnomerne rozmiestnené v kvetnej trubici, sotva 10 mm dlhé. Peľové vrecko žlté. Blizna nazelenalá, až do 25 mm dlhá, horné peľové tyčinky výrazne vyčnievajúce; 5 belavých bliznových lalokov. Plod je guľatý, 4-5 mm veľký, sprvu vo farbe pôvodného oplodia, neskôr vo farbe slamy a zrelý praská ekvatoriálne. Semien býva zriedkakedy viac ako 20 kusov v plode, predĺžené, 1,2-1,3 mm dlhé a ani nie 1 mm široké, vajcovité, často obličkovité.

Sulcorebutia pirhuaniensis HJ 1127a/Ge2:

Foto: Willi Gertel

Poznámka: Nový druh z oblasti okolo osady Pirhuani a Kollpa, z bolívijskej provincie Nor Cinti. Popis vyšiel v roku 2014 v holandskom časopise Succulenta, 93 (3): 155-165. Švajčiarsky botanik Hansjörg Jucker objavil tieto typové rastliny prvýkrát v roku 2004, keď putoval z Tarabuca zo západnej strany Rio Pilcomayo na juh, približne pri osade Kollpa, predtým ako prekročil Rio Pilcomayo a skôr ako sa cez východné výšiny dostal do Azyrduy. Z okolia Kollpy je Juckerove poľné číslo HJ 1127, ktoré bolo označené ako Aylostera spec. Z mnohých, vtedy získaných semien vzišli ale zvláštne semenáčiky, u ktorých sa neskôr objavili jednoznačne sulcorebutiové kvety. Z pozorovaní na mieste nálezu sa nedalo potvrdiť, či sa na nálezisku okrem spoľahlivo určených ayloster mohli nachádzať aj sulcorebutie. Kvôli trvalým dažďom neboli vtedy zaznamenané žiadne fotografie. Tieto pochybnosti sa vylúčili v roku 2007, kedy Jucker prišiel znova v smere od Camarga do Kolpy a jeho nálezisko z roku 2004 opäť navštívil. Napriek opäť nepriaznivým poveternostným podmienkam našiel po cielenom hľadaní Sulcorebutie (HJ 1239), ktoré sa dali odlíšiť od Ayloster iba podľa holých púčikov kvetov. Podľa habitu sa nedali rastliny na mieste od seba prakticky odlíšiť. Jucker informoval, že také vlhké miesto sulcorebutií ešte nikde nevidel. Rastliny sa často vôbec nedajú nájsť, pretože sú kompletne zarastené v machu a lišajníkoch. Miesto nálezu je nepatrné a veľmi pravdepodobne je tu veľmi málo rastlín. Ďalšie hľadanie na susediacich miestach, ktoré vyzerajú úplne rovnako, bolo bezvýsledné. Extrémna vlhkosť sa dá vysvetliť tým, že západne vystupujú hory až do výšky 4000 m. Na týchto kopcoch sa hromadia oblaky a sú tu početné dažďové zrážky. Jucker pozoroval, že sa tu tvoria výpary a mračna samé už dopoludnia, tým je denný slnečný svit veľmi obmedzený, čo je zosilnené extrémnou strmosťou na východ orientovaného svahu. Jeden deň neskôr a cca 10 km ďalej na juh našiel Jucker v okolí Pirhuani ďalšie miesto (HJ 1240) s celkom podobnými sulcorebutiami. Klimatické podmienky boli podobné ako v Kollpe a tu sa našli sulcorebutie tiež na malom ohraničenom mieste. Všetky okolité ohraničené miesta na horských svahoch nepriniesli pozitívny výsledok. Je pravdepodobné, že sa tu jedná o bodové zvyškové populácie. Je takmer nepredstaviteľné, aby sa sulcorebutie mohli trvale udržať v takýchto podmienkach. Podľa toho, ako sa bude vyvíjať klíma v budúcich rokoch, dá sa predpokladať, že tieto populácie môžu skôr alebo neskôr úplne zaniknúť. Na druhej strane sa dá predpokladať, že v tomto neprístupnom okolí môžu byť aj ďalšie podobné lokality. Toto sa dá ale ťažko dokázať, pretože vedľa chodníka, ktorým išiel Jucker, sa tieto miesta nedajú dosiahnuť. Ako už bolo spomenuté, vykazujú rastliny podobnosť so susednými S. azurduyensis, ako aj s určitými formami z okolia S. tarijensis resp. jej ssp. carichimayeuensis. Zarážajúca podobnosť je predovšetkým k niektorým klonom S. tarijensis var/fa. HJ 904. Medzi týmito dvomi náleziskami je približne 100 km vzdušná vzdialenosť. Z oblasti medzitým, v ktorej sú osady Sta. Helena a Culpina, boli síce v minulosti hlásené nálezy sulcorebutií, vo všetkých prípadoch sa však jednalo o jednotlivé rastliny (alebo o jednu rastlinu), ktoré sa zjavili za zvláštnych okolností. Pokusy znovu nájsť tieto "náleziská" do jedného stroskotali. Chýba preto nosný dôkaz k tomu, že v tejto oblasti sú sulcorebutie. Napriek tomu možno vychádzať z predpokladu, že predtým musela existovať priebežná populácia. Iba tak sa dajú vysvetliť tieto podivuhodné zhody. Spojenie k S. azurduyensis sa dá vysledovať v prvom rade podľa veľmi podobných kvetov, ako S. tarijensis ssp. carichimayeuensis a S. azurduyensis má aj S. pirhuaniensis červené až červenožlté kvety, pri ktorých ani v najhlbšom hrdle nie sú fialové odtiene. Čisto oranžové kvety ako pri S. azurduyensis sa ale nevyskytujú. Aj umiestnenie plodov hovorí o príbuznosti týchto druhov. Zaujímavý je u S. pirhuaniensis tvar koreňov, takéto relatívne tenké, hadicovité zväzky koreňov poznáme z mnohých populácií S. vazqueziana a z S. tarabucoensis. Ako aj pri týchto druhoch, boli pozorované odnože z koreňov, ďaleko od materskej rastliny, narozdiel od náleziska S. pirhuaniensis sa jedná u S. vazqueziana a S. tarabucoensis o skôr suché oblasti. S. pirhuaniensis rastie na veľmi vlhkých miestach, momentálne sú známe len dve veľmi malé náleziská. Jedná sa o druh, ktorý len veľmi ťažko zapadá do známej schémy príbuzenských vzťahov rodu Sulcorebutia. Náleziská ležia síce len cca 20-25 km vzdušnou čiarou západne od oblasti výskytu foriem S. azurduyensis, ale ktoré sa nedarí celkom správne zatriediť. Sú tu síce mnohé podobnosti, ale v mnohých znakoch sa dajú nájsť aj paralely k určitým formám S. tarijensis, najjužnejšiemu druhu sulcorebutií. Od susediacej S. azurduyensis sa S. pirhuaniensis odlišuje otvoreným hnedým otrnením, odlišným koreňovým systémom a jasne odlíšiteľnými semenami.

Poďakovanie: Ďakujem pánovi Albertovi Škrovanovi za slovenský preklad článku z nemeckého Echinopseen (Jahrgang 12/2015, Heft 1) a pánovi Willimu Gertelovi za poskytnutie fotografií do príspevku.

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia polymorpha

Sulcorebutia pasopayana L387

Sulcorebutia pasopayana lenkae VS423

Sulcorebutia pasopayana fa. LH1122

Sulcorebutia pasopayana R593

Sulcorebutia pasopayana RH1341

Sulcorebutia pasopayana EH 6237/9

Sulcorebutia pasopayana G161

Sulcorebutia pasopayana LH800

Omlouváme se za zpoždění
Vicent

Jižan napsal: S tou pokožkou to bude nejspíš překlep? Tmavě červenou snad mají jen vargasii?

Ďakujem, už som to opravil. Som rád, že to aj niekto číta V originálnom texte z Acta Musei je slovné spojenie v latinčine,,epidermis griseoviridis", pokožka bude určite šedo zelená a nie tmavo červená.

S tou pokožkou to bude nejspíš překlep? Tmavě červenou snad mají jen vargasii?

SULCOREBUTIA TARABUCOENSIS (Rausch) ssp. PATRICIAE Bates, Halda, Heřtus et Horáček 2003

Typ: JJH 3111688, Josef J. Halda
Lokalita: Bolivia, dep. Chuquisaca, prov. Zudañez, Duraznillo 2500 m.

Sulcorebutia tarabucoensis ssp. patriciae LH 886:



Iné nálezy: BB 380.01, BB 1113.01, G 348, G 349, HJ 972, CH 752, JJH 3111688, KAS 243.3, KB 386, KB 557, LF 471a, LH 886, LH 1123, LH 1749, MS 842, MU 125.3, PHA 259, PHA 500, PHA 1677, RH 1939a, RH 3116, RMR 0829, SL 15/02, VJ 82, VS 428, VZ 461, VZ 462

Popis: Telo jednotné, v dospelosti tvoriace trsy hláv, každý stonok 25-40 mm dlhý a 25-40 mm široký, pokožka sivozelená. Tŕne 10 až 25 mm dlhé, jemné, tenké a zakrútené, žlté až žltohnedé, ale aj špinavo biele. Kvety fialové, so svetlejším stredom, veľké 35-40 mm. Semená cca 1 mm veľké.

Sulcorebutia tarabucoensis ssp. patriciae LH 886:

Sulcorebutia tarabucoensis ssp. patriciae VJ 82:


Poznámka: Nazvaná podľa ženského mena Patricia, na počesť manželky Briana Batesa, ktorý popísal rastlinu spoločne s Haldom, Hertusom a Horáčkom v roku 2003, podľa nálezu východne od Presto. Popis vyšiel v Acta Musei Richnoviensis Sect. Natur. 10(2): 156-157. Na prvý pohľad je patriciae podobná so S. hertusii, od ktorej sa odlišuje farbou kvetných nitiek (u patriciae ružová, u hertusii tmavočervená) i farbou čnelky (u patriciae svetložltá, u hertusii zelenkavá). Patriciae oproti hertusii menej odnožuje a telo rastliny je robustnejšie, patriciae rastie väčšinou na tienistých miestach pod hustými kríkmi a nie ako hertusii, ktorá je vystavená slnku takmer bez sprievodnej vegetácie, oba druhy sú od seba vzdialené 30 km. S. patriciae je charakteristická dlhými, jemnými vlasovitými tŕňmi, žltej alebo špinavo bielej farby. Prevládajúca farba kvetu je fialová, ale vyskytujú sa aj formy so svetlo fialovým kvetom a kratším otrnením.

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia pirhuaniensis

Pod písmenom P poznáme v rode Sulcorebutia druhy: pasopayana, patriciae, pirhuaniensis, polymorpha, pulchra, purpurea. Môžme sa stretnúť aj s názvami pampagrandensis (R 466, synonymum S. tiraquensis var. oenantha), perplexiflora (R 599, synonymum S. canigueralii), prantneri (HS 81, synonymum S. tiraquensis var. laui).


SULCOREBUTIA PASOPAYANA (Brandt) Gertel 1991

Weingartia pasopayana Brandt 1984

Typ: L 387, Alfred Lau
Lokalita: Bolivia, dep. Chuquisaca, prov. Zudañez, medzi Presto a Pasopaya, 3000-3200 m

Sulcorebutia pasopayana EM 356:

Sulcorebutia pasopayana PHA 175:

Sulcorebutia pasopayana VZ 63/2:

Iné nálezy: BLMT 193.01, EH 6235, EH 6236, EH 6237, EM 356, G 161, G 162, G 162a, G 354, G 355, He 074, He 075, He 076, KHM 0235, LH 800, LH 884, LH 887, LH 1121, LH 1122, LH 1426, MM 352, MS 398, NL 90, NL 91, R 593, RH 762, RH 764, RH 765, RH 1546, RH 1548 až RH 1551, RH 1553, RH 1554, RM 178, RM 179, RMR 0629A, RMR 0629B, RMR 0630, RMR 0712, RMR 0713, SE 180, VS 422 až VS 424, VZ 62, VZ 62a, VZ 63 až vz 65, VZ 318, VZ 319

Sulcorebutia pasopayana VZ 63/7:

Sulcorebutia pasopayana LH 800:

Popis: Telo odnožujúce, guľovité, 10-30 mm široké, pokožka šedozelená až tmavo zelená, pri oslnení prechádzajúca do fialovo červenej farby. Areoly veľmi úzke, 2-5 mm dlhé a 0,5-0,8 mm široké. Tŕne len okrajové, v počte 6-12, hrebeňovito priľahlé, 4-6 mm dlhé, tmavo až svetlo hnedé, so zosilenou, najčastejšie tmavšou bázou. Púčiky tmavo zelené až načervenalo hnedé, vznikajúce z najspodnejších areol, často až pod úrovňou zeme, kvety početné, 25-35 mm dlhé a široké, vonkajšie okvetné lístky svetlo až tmavo karmínovo červené, na vonkajšej strane často nazelenalé až olivovo zelené, vnútorné okvetné lístky sýto karmínovo červené, niekedydy veľmi tmavé, na báze často oranžovo červené až žlté, nitky tmavo fialovo červené, čnelka a blizna so 4-5 zelenými ramenami. Plod guľovitý, nahnedlý až olivovo zelený, asi 6 mm široký, s rovnako zafarbenými, tmavšími šupinami. Semená hnedočierne, 1,3-1,5 mm dlhé a 1,2-1,4 mm široké.

Sulcorebutia pasopayana NL 90:


Sulcorebutia pasopayana NL 90/1:


Poznámka: Veľmi pekný, vzrastom malý druh, charakteristický tmavými, sýto červenými kvetmi so zelenou čnelkou a bliznou. Nazvaná podľa miesta rozšírenia, oblasť Pasopaya v departmente Chuquisaca. Rastlinu popísal v roku 1984 Fred H. Brandt ako Weingartia pasopayana, podľa zberu L 387. Popis vyšiel v nemeckom časopise Kakteen und Orchideen Rundschau, 9 (3): 53-55. V roku 1991 ju Willi Gertel prekombinoval do rodu Sulcorebutia (Kakteen und anderen Sukkulenten, 42 (7): 174-176). Ku S. pasopayna patria aj rastliny, ktoré Horáček a spol. popísali ako S. pulchra ssp. lenkae (LH 1124).

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia patriciae alias Sulcorebutia tarabucoensis ssp. patriciae

Sulcorebutia tiraquensis var oenantha HS21a

Sulcorebutia tiraquensis var oenantha RH818

Sulcorebutia tiraquensis var oenantha pampagrandensis R466

Sulcorebutia tiraquensis var oenantha pampagrandensis JK148


Vicent

Pod písmenom O poznáme v rode Sulcorebutia iba jeden druh, a to oenantha.

SULCOREBUTIA OENANTHA Rausch 1971

Sulcorebutia tiraquensis (Cárdenas) Ritter var. oenantha (Rausch) Gertel et de vries 2007

Typ: R 465, Walter Rausch
Lokalita: Bolivia, dep. Cochabamba, prov. Carrasco, južne od Totora, Chijmuri, 2900 m

Sulcorebutia tiraquensis var. oenantha EK 7122:


Iné nálezy: BB 249.02, BB 1678.01, BB 1679.02, EH 8248, EK 7122, FK 144, G 73, G 73a, G 107, G 107a, G 107b, G 110, G 178, He 098, He 109, He 110, HS 21, HS 21a, HS 22, CH 798, JD 162, JK 26, JK 27, JK 41, JK 141, JO 673, JO 704, JP 14, JP 15, KA 19a, KA 20, KA 151, KB 324, KB 584, KB 585, KHM 0260, KP 37, LH 724, LH 814, LH 815, LH 900, LH 990, LH 1159, LH 1267, LH 1272, LH 1501, LH 1502, MB 01, MB 25, MM 321, MM 326, MM 329, MS 454, MS 1400, PHA 197 až PHA 199, PHA 430, PHA 547, NL 124, NL 125, PM 162, RF 121, RF 129, RH 803, RH 817, RH 818, RH 1705 až RH 1707, RH 3257, RM 124, RM 136, RMR 0450, RMR 0450a, RMR 0451, SE 126b, SE 127a, SL 70-99, US 34, US 106, US 107, VJ 66, VS 373, VS 454, VS 955, VZ 142, VZ 404, WF 51, WK 706

pampagrandensis:
EK 7120, EK 7121, EM 339, FK 142, FK 143, FR 944, G 16, G 16a, He 111, HJ 217, HS 23, JD 163, JD 163a, JD 184, JK 29, JK 30, JK 139, JK 148, JO 674, JO 675, JO 703, JP 13, KA 19, KB 323, LH 724, LH 725 až LH 727, LH 1072, LH 1073, LH 1265, LH 1266, LH 1500 až LH 1502, LH 1801, MAP 38, MB 26, MS 452, MS 453, PHA 200, PHA 201, PHA 952, PHA 953, PHA 1210, PM 163, R 466, RH 819, RM 212, RM 457, RMR 0452, RMR 0453, SE 125, US 33, US 64, VS 374, VS 375, VS 403, VZ 283, VZ 285, WF 50, WF 50a, WK 685

Sulcorebutia tiraquensis var. oenantha HS 20:

Sulcorebutia tiraquensis var. oenantha HS 21:


Popis: Telo jednotlivé, plocho guľovité, až 60 mm vysoké a 100 mm široké, pokožka svetlo šedozelená, kovovo lesklá, často tiež s fialovým odtieňom na hrbolkoch. Rebier až 20, špirálovito usporiadaných, rozložených na hrbolky až 15 mm dlhých a 10 mm vysokých, areoly až 12 mm dlhé, klínovité, navrchu až 4 mm široké, dolu zbiehajúce sa do špičky, pokryté bielou plsťou. Zpočiatku až asi 16 okrajových tŕňov a 4 stredové tŕne, neskôr navzájom ťažko rozlíšitelné, v počte až 28, asi 12 mm dlhé, roztiahnuté, čiastočne ohnuté, pichavé, svetlo žlté so zosílenou nahnedlou bázou, stredové tŕne trochu silnejšie, o málo dlhšie a zafarbené ako okrajové alebo trochu tmavšie. Kvety 35 mm dlhé a široké, tmavo vínovo červené, kvetné lôžko a trubka oranžovo hnedé so zelenými šupinami, vonkajšie okvtné lístky vínovo červené s nahnedlou špičkou, vnútorné okvetné lístky tmavo vínovo červené s ružovým stredovým prúžkom, nitky začínajú tesne nad kvetným lôžkom, tmavo ružové, vyššie nažltlé, prašníky svetlo žlté, čnelka žltá so žltou 6 ramennou bliznou pod úrovňou najvyšších prašníkov. Plod guľovitý, asi 6 mm široký, nahnedlo zelený s ružovými šupinami. Semená pretiahnuto guľovité, asi 1,2 mm dlhé, tmavo hnedé.

Sulcorebutia tiraquensis var. oenantha WF 51:

Sulcorebutia tiraquensis var. oenantha SE 127a:

Sulcorebutia tiraquensis var. oenantha fa. NL 124:

Poznámka: Nazvaná podľa charakteristickej vínovej farby kvetov, z latinského oenanthus. Druh je tiež známy solitérnym, neochotne odnožujúcim rastom a variabilným otrnením. Rastlinu popísal rakúsky botanik Walter Rausch, popis vyšiel v roku 1971 v holandskom časopise Succulenta 50 (6) str. 112-113. O tri roky neskôr Rausch popísal aj S. pampagrandensis (R 466), ktorá je dnes podľa Gertela a spol. považovaná za formu S. oenantha, podľa Horáčka a spol. za jej varietu. Pampagrandensis sa líši kratším otrnením a kvetmi fialovej farby. Typová lokalita S. oenantha sa nachádza niekoľko km južne od Totora, v hraničnej oblasti provincií Carrasco a Mizque. Okrem rastlín so svetlým otrnením a pokožkou poznáme u tohto druhu aj rastliny, ktoré majú čierne tŕne.

Sulcorebutia tiraquensis var. oenantha R 466 ,,pampagrandensis":

Sulcorebutia tiraquensis var. oenantha LH 726 ,,pampagrandensis":

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia pasopayana

Sulcorebutia naunacaensis PHA 505

Sulcorebutia naunacaensis PHA 902

Vicent

Moje letošní S. naunacaensis VZ 205

Pod písmenom N sa môžme v rode Sulcorebutia stretnúť s názvom nadae, ktorú Horáček a spol popísali v roku 2005 ako S. purpurea ssp. nadae, podľa Gertela je to len forma S. torotorensis. Nasleduje naunacaensis.

SULCOREBUTIA NAUNACAENSIS de Vries 2004

Typ: VZ 205, Johan de Vries
Lokalita: Bolivia, dep. Chuquisaca, prov. Zudañez , 27 km severozápadne Mojocoya, Cerro Naunaca, 2825 m.

Sulcorebutia naunacaensis VZ 205:

Sulcorebutia naunacaensis AG 17/1:

Iné nálezy: AG 17, G 257, HJ 864, HJ 865, MS 461, NL 108, NL 108a, PHA 505, PHA 902, RH 1955a, RH 1956a, RM 79, RM 80, RM 338, LH 1129, LH 1479, VS 436, VZ 238, VZ 240 až VZ 243, WK 956

Sulcorebutia naunacaensis LH 1129:


Sulcorebutia naunacaensis NL 108:

Popis: Telo 30 mm široké a 15 mm vysoké, odnožujúce. Pokožka olivovo zelená, rebier 8 až 13, areoly úzke 0,5 mm široké a 30 mm dlhé. Okrajové tŕne v počte 15 až 17, hrebeňovité, často nepravidelne zoradené a mierne odstávajúce, dlhé 2 až 5 mm, farba tŕňov hnedá, stredové tŕne žiadne. Kvet 38 mm dlhý a 40 mm široký, svetlo fialový, nitky a čnelka ružové, prašníky a blizna svetlo žlté. Púčiky špicaté a zelené, plody guľaté, 4-5 mm veľké, tmavozelenohnedé, semená matne čierne, 1,1 - 1,3 mm dlhé a 0,95 - 1 mm široké.

Sulcorebutia naunacaensis PHA 505:


Sulcorebutia naunacaensis PHA 902:

Poznámka: Nazvaná podľa oblasti výskytu, pohoria Cerro Naunaca v severozápadnej časti údolia Mojocoya. V tejto oblasti rastie spoločne so S. elizabethae (VZ 204), s ktorou na niektorých miestach vytvára prechodové formy (G 258, VZ 237) a južnejšie je rozšírená aj S. gemmae (VZ 203). Pre všetky tri sulcorebutie použil de Vries provizórne meno ,,mojocoyensis". Popis S. naunacaensis vyšiel v roku 2004 v holandskom časopise Succulenta 83 (1):30-38. Rastlina je charakteristická svetlo fialovou farbou kvetov, farba pokožky je svetlo až olivovo zelená, okrajové tŕne hnedasté až čierne. V zbierkach bola šírená aj pod skomolenými názvami naunasensis, naunacensis, naunancensis.

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia oenantha alias S. tiraquensis var. oenantha

Sulcorebutia steinbachii svarmizquensis R194

Vicent

SULCOREBUTIA MIZQUENSIS Rausch 1970

Sulcorebutia steinbachii (Werdermann) Backeberg var. mizquensis (Rausch) Gertel et de vries 2004

Typ: R 194, Walter Rausch
Lokalita: Bolivia, dep. Cochabamba, prov. Mizque, západne od mesta Mizque, 2600m

Sulcorebutia steinbachii var. mizquensis R 194:



Iné nálezy: AG 280, BB 1247.01, BB 1681.03, BB 1683.02, BB 1693.01, BB 1694.02, G 187, He 115, KAS 213.1, KAS 215.1, LF 423a, LH 545, LH 549, LH 550, LH 617, LH 618, LH 619, LH 620, LH 621, LH 1386, LH 1413, LH 1498, LH 1673, LH 1755, LH 1757, MM 337, MS 391, MU 99.1, PHA 725, PHA 949, PHA 1482, PHA 1690, RF 192, RH 823, RMR 0627, TB 99.1, VS 608, VS 1023, VS 1024, VZ 331

Sulcorebutia steinbachii var. mizquensis BB 1247.01:

Sulcorebutia steinbachii var. mizquensis LH 1386:

Popis: Druh bol popísaný ako solitérny alebo trsovitý, pri pestovaní odnožujúci veľmi ochotne do tvarov veľkých trsov stonkov, asi 2 až 3 cm vysokých a širokých, šedozelených s načervenalo fialovým nádychom na dolních častiach hrbolkov a s asi 17 špirálovitými rebrami. Areoly sú 4 mm dlhé, 1 až 2 mm široké, s bielou vlnou. Okrajové tŕne sú husté, vytvárajúce úplnú pokrývku stonku pod nimi, v počte asi 20, až 4 mm dlhé, premenlivé vo farbe od belavej po narúžovelo hnedú s bielymi alebo hnedými špičkami, načernalo hnedé u bázy, tesne ležiace na tele. Stredové tŕne nie sú žiadne. Kvety sú bledo až tmavo fialové, s bielym hrdlom, asi 3 cm dlhé a 2,5 cm široké. Plod je nazelenalo hnedý, semená hnedočierne.

Sulcorebutia steinbachii var. mizquensis RF 192:

Poznámka: Nazvaná podľa oblasti výskytu, mesta Mizque. Rastlinu popísal v roku 1970 rakúsky botanik Walter Rausch, popis vyšiel v nemeckom časopise Kakteen und andere Sukkulenten 21 (6): 102-103, v roku 2004 ju Gertel a de Vries v časopise Cactus & Co 8 (3): 189 prekombinovali ako varietu pod S. steinbachii. Rastlina je charakteristická trpasličím, väčšinou odnožujúcim vzrastom, svetlým až skoro bielym priľahnutým úhľadným otrnením bez stredových tŕňov. Farba kvetov je svetlofialová, často s bielym hrdlom. V našich zbierkach bol dlho rozšírený len Rauschov zber R 194 (WR 194) z populácie objavenej Rauschom a Markusom v roku 1965, potom rastlinu takmer 30 rokov v prírode nikto nenašiel, až začiatkom 90-tych rokoch ju opäť zbierali Gertel, Herzog, Hillmann a iní, neskôr Heřtus, Horáček a spol. Rastliny nájdené na novších lokalitách sú oproti typu vzrastom väčšie, menej odnožujúce a farba pokožky je tmavšia.

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia naunacaensis

Sulcorebutie mám (bohužel) ve skleníku a v tuto dobu jsou už téměř všechny odkvetlé.
Tato je venku na terase a takto se dnes vyvedla. Jmenovku u ní nemám, jen nějaká zmatená čísla pocházející od Potyků - ale nejspíš nějaká crispata?

Teď vidím, že jsem se netrefil do správnéhO šuplíku SULCOREBUTIE, tak prosím Filipa nebo Henryho, aby to tam prosím přemístili. Díky.

Sulcorebutia mentosa var swobodae KP28

Sulcorebutia mentosa var swobodae

Sulcorebutia mentosa var swobodae

Sulcorebutia mentosa var swobodae WK681

Vicent

SULCOREBUTIA SWOBODAE Augustin 1984

Sulcorebutia mentosa Ritter var. swobodae (Augustin) Augustin 2000

Typ: HS 27, Heinz Swoboda
Lokalita: Bolivia, dep. Cochabamba, prov. Mizque, medzi Aiquile a Mizque ( hraničná oblasť u prov. Campero ), 2400 m, ale tiež na viacerých miestach cesty Aiquile – Santiago.

Sulcorebutia mentosa var. swobodae HS 27:


Sulcorebutia mentosa var. swobodae HS 27a:

Iné nálezy: BDH 53, BLMT 032.01, BLMT 227.01, EK 7104, FK 122, G 63, G 63a, G 211, He 043, He 156, HS 27a, JD 228, JD 280, JK 36, JO 657, KA 171, KA 185, KB 528, KB 562, KHM 0210, KHM 0271, KK 1916, KP 28, LF 425, LH 711, LH 805, LH 975, LH 1063, LH 1147, MAP 45, MM 304, MM 381, MS 438, MS 447, PHA 185, PHA 412, PHA 529, PHA 935, PHA 1591, RH 718, RH 848, RH 2547, SE 188, TB 110.1, US 40, US 41, US 96, VJ 80, VS 357, VZ 147, WF 39, WF 39a, WK 681.

Sulcorebutia mentosa var. swobodae WK 681:


Popis: Popísaná ako jednotlivo rastúca, plocho guľovitá, do 40 mm šírky, svietivo zelená s tenkými koreňmi, asi 20 špirálovitých rebier. Areoly sú dlhé do 3 mm, so žltou až hnedou vlnou. Okrajové a stredové tŕne sú obtiažne rozlíšiteľné, je ich 28 až 30, sú štetinovité až vlásovité, jemné na dotyk, smerujúce hore, až 16 mm dlhé, žlté. Kvety sú 3,5cm dlhé a široké, ružové. Plod je žltý.

Sulcorebutia mentosa var. swobodae JO 657:

Sulcorebutia mentosa var. swobodae:

Poznámka: Nazvaná na počesť objaviteľa, rakúsky botanik Heinz Swoboda. Rastlinu popísal v roku 1984 rakúsky botanik Karl Augustin, popis vyšiel v nemeckom časopise Kakteen und andere Sukkulenten 35 (6): 120-122, v roku 2000 ju Augustin v diele Sulcorebutia prekombinoval ako varietu pod S. mentosa. S. mentosa v. swobodae je typická, s ničím nezamenitelná varieta S. mentosa. Typové nálezisko (HS 27, KA 187) leží v blízkosti cesty Aiquile – Mizque. Známejšie a v zbierkach častejšie zastúpené sú rastliny, ktoré boli objavené niekoľko kilometrov západne od Aiquile priamo u cesty, je to drobnejšia a plochšia forma. V tejto populácii je tiež podiel hnedo otrnených rastlín. Je zaujímavé, že lokality S. mentosa v. swobodae na ceste do Santiaga sú pravidelne obklopené náleziskami S. albissima. Oproti S. mentosa má varieta swobodae dlhšie, hustejšie a menej tuhšie otrnenie.

Nabudúce si napíšeme o Sulcorebutia mizquensis alias S. steinbachii var. mizquensis

Sulcorebutia mentosa subsp. mentosa

Sulcorebutia mentosa subsp. mentosa

Sulcorebutia mentosa subsp. mentosa

Sulcorebutia mentosa subsp. mentosa

Sulcorebutia mentosa subsp. mentosa HS48 fa. albiflora

Sulcorebutia mentosa subsp. mentosa HS48 fa. albiflora

Sulcorebutia mentosa subsp. mentosa ‘flavissima’

Sulcorebutia mentosa subsp. mentosa SE121

Vicent

SULCOREBUTIA MENTOSA Ritter 1964

Sulcorebutia mentosa Ritter var. mentosa Gertel et de Vries 2008

Typ: FR 945, Friedrich Ritter
Lokalita: Bolivia, dep. Cochabamba, prov. Campero, v okolí Aiquile, 2400 - 2500 m.

Sulcorebutia mentosa KK 1931:

Sulcorebutia mentosa SE 121:

Sulcorebutia mentosa SE 123a:

Iné nálezy: BB 258.01, EH 7124, EH 8241, EK 7038, EK 7042, EM 340, FK 49, FK 51, G 18, G 18a, G 171, G 224, GR 25, GR 26, GV 119, GV 121, GV 121a, He 44, He 87, He 88, HJW 162b, HJW 165, HS 47, HS 47a, HS 49, HS 104, HS 104a, HS 108, JD 170, JD 171, JD 224, JK 35, JK 127, JO 429, JO 660, JO 663, JO 664, JP 44, JP 122, KA 54, KA 58, KA 184, KA 186 až KA 188, KA 192, KA 264, KA 369, KB 234, KB 322, KB 561, KHM 270, KK 1206, KK 1931, Kö 5, KP 34a, L 338, L 981, LH 714, LH 715, LH 717, LH 896, LH 980, LH 1070, LH 1071, LH 1102, LH 1103, LH 1491, MAP 42, MM 318, MS 449, MS 481, MS 651, MS 666, MS 754, MS 755, MS 758, NL 128, NL 129, PHA 184, PHA 274, PHA 418, PHA 475, PHA 934, R 276, R 277, RH 396, RH 397, RH 404, RH 405, RH 405a, RH 778, RH 779, RH 1726, RH 2550a, RM 4, RM 162, RM 163, RMR 216, RMR 427, RV 543, SE 123, SE 121, SE 123, SE 123a, SE 124, SL 71-96, SL 60-99, SL 63-99, SL 83-02, US 45, US 128, VS 360, VS 363, VS 364, VS 400, VS 524, VS 1019, VZ 16, VZ 163, WF 9, WF 10, WF 11, WK 703

Sulcorebutia mentosa HS 48:




Popis: Druh popísaný ako plocho guľovitý, s lesklozeleným telom, 3 až 6 cm širokým, pri pestování ostáva solitérny po nejakú dobu, neskôr nepravidelne odnožuje, obyčajne rastie vyšší než je široký. Areoly sú 5 až 7 mm dlhé, s bielou vlnou. Okrajové tŕne sú premenlivé vo farbe, čierne, tmavo červenohnedé alebo hnedé, meniace sa od 5 do 25 mm dĺžky od rastliny k rastline, v počte 14 až 18. Stredové tŕne sú podobné, v počte 2 až 4, alebo viac v dospelosti, meniace se od rastliny k rastline od 5 do 35 mm dĺžky. Kvety sú bohato purpurové, 3 cm dlhé, 3,5 cm široké, niekedy bledšie, takmer fialovo červené. Plod je tmavo nahnědlo červený, so svetlo zelenými šupinami.

Sulcorebutia mentosa SL 71-96:

Sulcorebutia mentosa KP 35:


Poznámka: V prírode a zbierkach veľmi dobre rozšírená sulcorebutia, premenlivá vo farbe kvetov a otrnenia. Názov je odvodený podľa tvaru hrbolkov pod areolami, z latinského mentosa = bradovitá, bradatá. Rastlinu objavil v roku 1958 nemecký botanik Friedrich Ritter, popis vyšiel v roku 1964 v holandskom časopise Succulenta 43 (7):102, 1964. V roku 1970 prináša rakúsky botanik Walter Rausch názov flavissima, ktorá je dnes považovaná za S. mentosa, odlišuje sa od typu svetlo zelenou pokožkou a bledo žltým otrnením. Môžme sa stretnúť aj s neplatným názvom flavida. V pôvodnej oblasti nálezov v horách okolo Aiquile existujú populácie s rôznymi zastúpeniami farby a sily otrnenia, okrem čierneho a červeno hnedého tiež svetlo žlté (flavissima), kvety sú prevažne svetlo fialové, ružovo fialové alebo so svetlejším hrdlom, možno však nájsť aj bielo kvitnúce rastliny (HS 48, R 277). Sklon k odnožovaniu je u S. mentosa veľmi rôzny, sú lokality kde sa vyskytujú iba solitérne rastliny a iné so sotva ohraničenými veľkými skupinami hláv.

Ku S. mentosa neodmysliteľne patrí aj jej varieta swobodae, charakteristická menším vzrastom, jemnejším a dlhším otrnením, o ktorej si napíšeme nabudúce